Boli sme teda už tretiaci a mali sme za sebou úvodné vojenské sústredenie. Vojenská katedra sa zredukovala na jeden deň v týždni počas dvoch rokov a následné koncové vojenské sústredenie. Príprava na VK sa začala deň predtým strihaním, holením, čistením kanád a skorým ranným presunom (najneskôr o 5:00) zo študentského domova Mladá garda k terajšiemu Diaľničnému mostu, kde bola katedra. Začiatok bol o šiestej ráno a nedajbože zmeškať, to mohlo mať za následok absenciu. Obuv sme mohli mať u seba na ŠD, maskáče sme si museli obliekať a odkladať v šatni na katedre (naši nadriadení asi nechceli, aby sme sa presúvali po meste v maskáčoch ako nejakí angolskí žoldnieri). Ako som už naznačil, mali sme špecializáciu veliteľov tankových čiat, vyškolených na tank T-55, systém paľby Kladivo. Najprv sme sa museli naučiť do tanku naskakovať a vyskakovať z neho, čo vzhľadom na moju výšku (1,90m pri odvode) vôbec nebolo jednoduché, najmä keď ma do dvojice veliteľ tanku – strelec vybrali s podobne vysokým kolegom, súkal som sa na miesto strelca ako skladací meter. T-56 mala štvorčlennú osádku – vodič, veliteľ, strelec a nabíjač. Najčastejšie som volil pozíciu nabíjača, nižších kolegov sme napchali na miesta strelcov a veliteľov (prijali to s pochopením) a tak sme po čase splnili normu na nasadanie a vysadanie. Teóriu streľby zo systému Kladivo nám prednášali nejakí mladí poručíci, ktorí pôvodne absolvovali FTVŠ v Bratislave a boli vyškolení výsadkári. Vysvetľovali to veľmi zoširoka, myslím však, že tomu sami nerozumeli. Ja som sa to ani nesnažil pochopiť, lebo som si dal predsavzatie nikdy neslúžiť u tankového pluku. Napokon sme mali praktické cvičenie, keď sa z tanku vyhodil guľomet (spriahnutý s kanónom), dala sa miesto neho malorážka, zamerala sa a na povel sa malorážkovým strelivom strieľalo na makety tančíkov, ktoré mali spadnúť. Keď som si sadol na miesto strelca a nahodil do systému potrebné údaje, rozžiaril sa mi v okulári elektronický zameriavací kríž, ten som zamieril na tančík a pálil. Malorážka vystrelila a maketa spadla, potom ešte opakovane dva výstrely, 100% úspech. Dosť to pripomínalo terajšie počítačové hry (World of tanks ap.). Za toto krátke praktikum som toho pochopil viac, ako za siahodlhé hodiny teórie. Napokon, systém paľby bol navrhovaný tak, aby si ho osvojili i mongolskí pastieri koní a chovatelia sobov za polárnym kruhom, ako nám často zdôrazňovali naši velitelia. Veľa času sme venovali rozoberaniu a skladaniu zbraní, pištolí, samopalov, guľometov tankových i protilietadlových. I keď som po tom nejako extra netúžil, ovládal som to dokonale. Ten spriahnutý tankový guľomet som videl naposledy v nejakej televíznej reportáži o bojoch v Sýrii, okolo roku 2018, keď ho nejaký (nepochybne nainscenovaný) bojovník vliekol do zákopov a tvrdil, že ide bojovať za slobodu a demokraciu proti Asadovi. Na mne dôverne známom guľomete sa ešte hompáľal kábel s konektorom na pripojenie elektrického prúdu (pre neznalých, guľomet samozrejme nemal spúšť, ale inicioval sa elektricky). Spomínaný bojovník za slobodu nepovedal, kde nechal autobatérie, aby z toho krámu mohol strieľať, veď bez elektriky to bolo absolútne na figu. Samozrejme, vo vojenskej príprave menej podkutí diváci mohli reportérom tú scénu skonzumovať.
Okrem toho do nás tlačili takzvané Základné poriadky, známe v češtine ako Základní řády. Zákl-Ř-1, Zákl-Ř-2, Zákl-Ř-3 až do nekonečna, kde bol popísaný celý život vojaka a jeho činnosť a povinnosti. Nás najviac zaujímal Zákl-P1-(práv), ktorý popisoval okrem iného na čo má vojak nárok a právo (dovolenka, odpočinok po službe, cestovné náhrady a p.). Tento predpis pripomínal bájneho jednorožca, každý o ňom rozprával a nikto ho nevidel. Napríklad neskôr v Tachove (ca. 1200 vojakov) sa nachádzal jeden exemplár a ten mal zamknutý v trezore pplk. Kl..nt (Kraken, Slizoun). Vojaci a samozrejme študenti nepotrebovali poznať svoje práva... Výučba v učebni bola veľmi otupná, najmä skoro ráno v zimnom období. V podstate som ranné hodiny predriemal. Keďže som odbornú výučbu o tanku púšťal jedným uchom dnu a druhým von, zvykol som si na chrbát ruky napísať atramentovou ceruzkou zo štyri anglické slovíčka, na ktoré som sa potom ukradomky pozeral a v duchu si ich opakoval. Tak som sa snažil ten čas aspoň trocha efektívne zužitkovať. Veľa sme cvičili vonku. Základy poradovky sme zvládli cez úvodný nalievací kurz, takže sme to opakovali do aleluja.
Občas sme nafasovali ženijné lopatky a šli sme sa zakopávať na Ovsište. Podľa hesla našich nadriadených: “Vojak alebo beží alebo leží, a keď náhodou leží, tak sa zakopáva!“ sme sa zakopávali o sto dušu. Našťastie pôda pri Dunaji bola naplavená, piesčitá a dobre sa v nej kopalo, dokonca aj keď človek ležal. Niekedy sa pošťastilo nájsť vopred vykopaný zákop či záhrab a stačilo ho iba skypriť. Vonku na lúkach pri Dunaji sa realizovali aj hodiny taktiky. To spočívalo v tom, že sme v sklade dostali vysielačky, a išli sme v trojčlennej zostave (vodič, veliteľ, strelec, nabíjača sme ignorovali) peši po poli, veliteľ nám do svojej vysielačky hovoril rozkazy a my sme sa nimi riadili, akože sme v tanku. Veľmi to pripomínalo ten, na Viasat History často uvádzaný americký filmový týždenník, kde americkí vojaci koncom tridsiatich rokov behajú po cvičáku v maketách tančíkov s hlavňami z drevených polien (keď tento kinožurnál videl nemecký kancelár A.H., skoro sa pomočil od smiechu). My sme však podobné cvičenia opakovali do odpadnutia.
Vtedy sa stavali paneláky na Ovsinách a raz sa nám podarilo naladiť sa na frekvencie žeriavnikov a stavbyvedúcich, ktorí sa na výstavbe zúčastňovali a dávali sme im zmätočné pokyny (vysyp ten betón tam, prelož tú japonku onam). Pokladali sme to za mimoriadnu zábavu, až kým nás nejaký stavbyvedúci vo vysielačke neodhalil a neposlal do čerta. V teplejších mesiacoch sa taktické cvičenia na poli ešte dali vydržať, bohužiaľ moje obdobie na VK spadalo do obdobia „poslednej ozajstnej zimy dvadsiateho storočia“ v rokoch 1986/87. Mrazy okolo -20°C v Bratislave neboli žiadnou zriedkavosťou. K tomu hromady snehu a silný vietor. Vstávať v takom čase o pol piatej, trepať sa na opačný koniec Bratislavy, natiahnuť na seba studené maskáče (v šatni sa samozrejme nekúrilo) a potom celý deň až do večera behať po lúkach pri Dunaji, to by dnes už pre mňa nebolo. Takú zimu ako vtedy som nezažil ani neskôr na Doupove! V jedno také februárové ráno sme vonku na taktike prišli za veliacim nadporučíkom, aby nám dovolil kúpiť nejaké „radiátory“, lebo pomrzneme. Keďže bol z tých normálnejších, tak sme sa vyzbierali po dvadsať korún, dvaja z nás išli po desiatej do obchodu (za socializmu sa alkohol v obchode predával až od 10:00) a kúpili pre každého z nás (aj pre veliteľa) dvojdecku rumu. Iní zas nachystali drevo, našli sme v teréne priehlbeň (muldu), kde nefučalo, do ktorej sme sa napchali celá čata a pri ohni a rume sme prestáli celý výcvik. Tá pamätná zima by asi stála za jeden samostatný spomienkový článok, spomínam si, že v deň veľkého sneženia som sa vracal vlakom od starej matky zo Zlatých Moraviec, nasadli sme poobede a cesta skončila na druhý deň (po asi 18-20 hodinách). Prvý krát nás zavialo na rovinách pri Nitre, potom pred BA. Vlak prechádzal akoby snehovými tunelmi. No čo, boli sme mladí, zásoby (vrátane tekutých) sme mali, takže bolo veselo. Na druhý deň nás vlak vyhodil niekde pred Vinohradmi (Hlavná stanica mala zafúkané výhybky), odtiaľ sme išli pešo na Gardu. Samozrejme, skúška sa nekonala (ale termín neprepadol), na ŠD už verbovali z DPMB brigádnikov, tak som si odložil veci na izbu, nafasoval lopatu a šiel odhadzovať sneh z električkových koľají.
Z katedry sme sa zvykli vracať neskoro poobede, spravidla naše prvé kroky viedli do Umelky pri Starom moste, na 3-4 pivá alebo 2-3 kofoly s karpatským horkým, v zime sme obvykle chodili do Krymu na dva-tri čaje s rumom. Potom sme išli na „Šafko“ na električku. Človek prišiel na ŠD o šiestej – siedmej večer, totálne hotový. Koľko užitočnej práce by sa za ten čas dalo urobiť! Čo všetko sa mohol naučiť (konverzačné základy jedného cudzieho jazyka určite).
Tak ubehli dva roky. Vo všeobecnosti som sa snažil vojenskú katedru navštevovať na 100% (aby ma nenapadli za absencie), ale okrem poradovky a rozoberania zbraní (čo som využil aj neskôr u pluku) som si odtiaľ nič neodniesol a ani som sa o to nesnažil. Bohužiaľ som si znepriatelil podplukovníka – majora To...ha, ktorý ma obvinil, že mu čmáram po laviciach (nebola to pravda). Viacerí priatelia, ktorí poznali jeho svinskú povahu ma pred ním varovali. Boli sme už štvrtáci a čakalo nás záverečné vojenské sústredenie. Podľa toho, ako sme zložili záverečné skúšky, dostali sme aj konečnú hodnosť, s ktorou sme išli do armády. T.j. jednotkári čatár-absolvent, dvojkári desiatnik- absolvent, trojkári slobodník-absolvent.
Po štvrtom ročníku sme teda išli na záverečné vojenské sústredenie. Nepamätám si už, či v trvaní jedného mesiaca, či päť týždňov. Veľa mojich kamarátov, ktorí slúžili dva roky, mi hovorili: „Čože katedra, keby som mal celý ten deň od rána do večera klikovať, vydržal by som to.“ V podstate mali pravdu. Na druhej strane to záverečné vojenské sústredenie bolo asi to najodpornejšie, čo som počas celej vojenskej služby (vrátane neskoršieho pobytu v Tachove) zažil. Od rána do večera buzerácia a gumácka vojna, absolútna absencia akéhokoľvek súkromia a preháňanie v kuse. Šli sme do VVP (vojenského výcvikového priestoru) vo Valaškovciach (pri Humennom) kde bola infraštruktúra na tankistický výcvik. Na cestu tam sme mali osobitný vagón (vojenský prevoz), starý vagón so zelenými lepkavými koženkami, našťastie len pre nás. Pamätám si len, že som (značne unavený z predchádzajúceho lúčenia) vyliezol na hornú batožinovú policu, kde som celú cestu poctivo prespal. V Humennom (volali sme ho Gumenné, podľa množstva vojakov z povolania) nás čakali V3S- ky, ktoré nás vyviezli do Valaškoviec. Bývali sme tam v budove tvaru H, ktorá stojí doposiaľ. V každej časti budovy 1 čata. 30-40 chlapčísk na izbe, poschodové postele, vŕzgajúce parkety, ktoré sme museli 2 x denne čistiť „kombajnom“, škoda sa rozpisovať. Zas na druhej strane bol kladom dostatok pitnej vody a možnosť sa raz denne osprchovať (samozrejme v studenej vode). Naši kolegovia, ktorí mali sústredenie na Oremovom Laze (Oremláz, Oremovy Lázně), túto možnosť nemali a vozili ich raz týždenne osprchovať sa do bane Dolina vo Veľkom Krtíši. Samozrejme, ak na človeka v ten deň vyšla služba, sprchoval sa až o týždeň. Hygiena pre 24-25 ročných chalanov ako vyšitá! Okrem dostatku vody bol pozitívom aj krásny výhľad na Vihorlat v rannom opare, v ktorom som nachádzal útechu a podnety na rozjímanie. Ďalším kladom (a bola to do určitej miery naša zásluha) bola pomerne znesiteľná strava. Teda aspoň na tie poľné podmienky. Varili nám nejakí kuchári-záklaďáci a službu v kuchyni sme mali my, tak sme sa v rámci možností snažili. Samozrejme, jedlo sa z ešusov, ktoré sme si však po jedle mali kde umyť (v poľných podmienkach to zďaleka nebola samozrejmosť).
Celý deň pozostával z ustavičného cvičenia, strelieb, poradovky a keď sme už nevládali behať a pochodovať aj z nejakého minima teórie. Navyše mi podplukovník-major T..th (Ko....th) strpčoval život tak, ako to len bolo možné (zaraďovanie do služieb mimo poradia, v nedeľu, atp.).
Jedným z praktických cvičení bola jazda na tanku, chalani s ním naozaj jazdili. Sedeli na mieste vodiča za sebou mali inštruktora – záklaďáka, ktorý ich dirigoval: štuchanec do pravého ramena- choď napravo, štuchanec do ľavého ramena –choď naľavo, štuchanec do chrbta- stop. Ak dotyčný posledný pokyn nepochopil alebo zanedbal, nasledovala „pecka“ zozadu do hlavy (ale v tankistickej kukle to nebolo tak strašné). Ja som po zážitkoch podobného typu netúžil, tak som si radšej zobral službu v kuchyni. Veľa sme strieľali z ručných zbraní, ostrými i slepými. Tiež sme mali ostré streľby z tanku – strieľali sme tzv. vloženou hlavňou (teda kaliber myslím 20), ostré „kilá“ nám nedali, natoľko si nás necenili a tiež sme strieľali z guľometu. Striedali sme sa strelec – nabíjač. Všetko prebiehalo vo vzrušenej atmosfére povelov a kriku, predsa len, strieľať z kanóna (i keď len dvadsiatky) a guľometu bolo niečo iné, ako strieľať zo spriahnutej malorážky. Streľby sa mi podarili na sto percent úspešnosti, predsa len, tú T-55 ku dokázali obsluhovať aj negramotní beduíni a egyptskí felahovia. V rámci sústredenia nás dosť často vozili do kasární v Humennom, kde nás v tankovom pluku využívali na údržbárske a natieračské práce, ládovanie tankov ostrým strelivom, nasadzovanie tankových pásov a podobné nepopulárne činnosti. Najmä posledné dve činnosti upevnili moje predsavzatie, nikdy a za žiadnych okolnosti neslúžiť v tanku.
V nedeľu sme mali mať - aspoň teoreticky trochu voľno. Jednu nedeľu sa zorganizoval zájazd (na korbe V3S-ky) na Morské oko. Keďže som bol vtedy dosť aktívny turista a východné pralesy ma veľmi lákali, chcel som tam ísť. Samozrejme, podplukovník-major to poznal a dal ma do neveľmi vábnej služby v kuchyni. No, Sninský kameň som nevidel, ale aspoň som sa najedol rezňov. Vcelku ma ten kraj fascinoval svojimi horami, nekonečnými lesmi a prekrásnymi výhľadmi.
Sústredenie sa pomaly blížilo ku koncu, nastal čas záverečných skúšok. Hoci som bol vo všetkých odboroch minimálne chválitebný, skoro mi to Skútr nedal. Asi chcel, aby som napokon išiel na dva roky na vojnu. Pravda, mal som v armáde, v ozajstnej armáde (pod Ministerstvom obrany a nie pod Ministerstvom školstva) maminho brata, podplukovníka, ten by týchto katedrových tajtrlíkov riadne postavil do pozoru, ale túto možnosť som nechcel použiť. Nakoniec som to nejako ukecal, konzílium veliteľov sa zhodlo na tom, že ako vojak som síce úplne na figu, ale že mi to nakoniec za dajú za 3, veď ma tie srandičky u pluku prejdú, tam poznám, čo je vojna a nebudem sa tváriť ako najmúdrejší na svete. Trojka mi zabezpečovala ročnú absolventskú vojnu a hodnosť slobodníka-absolventa. To mi aj úplne stačilo.
Cestu vlakom nazad do BA sme oslávili bohatierskou pitkou, počas ktorej som skoro vypadol z vlaku, keď som sa príliš vykláňal z polosklápacieho okna. Hneď na to som sa snažil zabudnúť všetky tie námernice, zámernice, výstrelnice a podobné nezmysly, v základnej službe neskôr mi stačilo vedieť sa obliecť do vojenských handár, zahlásiť sa, zdraviť sa, rozobrať a zložiť si pištoľ. Nič z „múdrostí“, ktoré do nás tlačili dva roky na katedre, som už potom nepotreboval.
Tak som ukončil štvrtý ročník, vojenskú katedru, mohol som nastúpiť do piateho ročníka a venovať sa štúdiu, diplomovke a príprave na štátnice.
S nikým z mojich veliteľov na katedre som sa už potom nestretol. Počul som len, že pplk. v zál. Ca..ko tam mátal ešte na dôchodku, ako vrátnik. Keď som raz v roku 1990 navštívil mladšie spolužiačky na ŠD na Suvorovovej ulici (Suvorák), videl som asi 5-6 veliteľov v rangu poručík – kapitán pred Ministerstvom školstva, ktoré sa nachádzalo hneď vedľa. Pretože sa v tej dobe už vojenské katedry rušili, pomyslel som si, že si budú musieť hľadať nové živobytie. Ešte som uvažoval, že pri nich zastavím a podám im aspoň ruku (predsa len, boli to tí relatívne normálnejší), pretože som však nemal kde zaparkovať, musel som ísť ďalej. Neskôr som počul, že robota im síce skončila, ale že dostali odstupné a byty im zostali.
Druhý kontakt s bývalou VK som mal asi 10 rokov po skončení, keď som sa na tých miestach motal s mojou favoritkou a hľadal nejakú adresu. Naraz som si povedal: „Veď to parkovisko a tie budovy sú mi nejaké povedomé!“ Napokon som v parkovisku spoznal náš „buzerák“ a v budovách naše učebne. Vystúpil som z auta a trochu som si to prešiel. Papundeklové budovy boli nastriekané tým istým žltým špricom, boli v nich nejaké krajčírske dielne. Asfalt na zoradisku bol tiež asi ten istý, normálne som kdesi v diaľke začul zvuky vojenského pochodu, ako kedysi z tlampačov. To si však len krajčírky púšťali nejakú dychovku z rádia. Neskôr zvuky pochodu zanikli v šumení vysokých jelší a topoľov, ktoré tam stále stáli a ktoré som kedysi tak rád počúval.
P.S. Ak by mal niekto výhrady k technickým popisom a prípadným nepresnostiam v mojom článku, budem vďačný za všetky vecné pripomienky, hoďte to prosím do diskusie, alebo mi to pošlite ako odkaz, vopred ďakujem. Predsa len, bolo to pred 32 rokmi a ako som už spomínal, poctivo som sa snažil naučiť sa toho na katedre čo najmenej. A aj to, čo som potreboval k zloženiu záverečnej skúšky, som okamžite potom pustil z hlavy. K tankom som sa vrátil len ako milovník histórie a pri štúdiu vojenských konfliktov. Po tom, čo vieme z histórie Púštnej búrky a spätne z dokumentov na Discovery a Trúbe, bol som celkom rád, že som nikdy nemusel stáť zoči-voči tankom M1 Abrams, prípadne Merkavám, či Chieftainom. Sláva by to asi nebola, hoci aj T-55 vedeli byť dosť nepríjemným protivníkom.
Dnes sú už pokiaľ viem z výzbroje SR vyradené, posledné som videl kdesi na mojich potulkách na Blízkom východe. Priam som si predstavil podplukovníka – majora Tó..ha, ako z toho rozstrieľaného tanku na Sinaji na mňa reve: „Študent Turza, do útoku! Prískokmi vpred preboha, skáčete jak storočná antilopa...!“
