reklama

Spomienky na VK (Vojenskú katedru) SVŠT – Strojníckej fakulty v rokoch 1985 -87, I. časť.

Písanie o asi najzbytočnejšej vzdelávacej aktivite, ktorú som v živote absolvoval. O romantických mladých časoch a jednom zbytočne strávenom dni v týždni, počas dvoch školských rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (73)

Keď som písal svoje spomienky na štúdium na vysokej škole a prezenčnú službu po nej, spomenul som, že sa k Vojenskej katedre, ktorá vojenskú prezenčnú službu predchádzala, ešte vrátim. Chcel som si osviežiť nie veľmi veselé spomienky na vojenskú službu a trocha sa rozveseliť v ťažkých časoch korony. Myslel som, že tie spomienky na Vojenskú katedru budú trocha veselšie, nie tak trpké ako v prípade služby v Tachove (predsa len, s výnimkou záverečného vojenského sústredenie boli sme každý večer na internáte a nie v kasárňach), ale na moje veľké prekvapenie neboli. Aj keď mi to chalani, ktorí bolo dva roky na vojne neverili, vojenská katedra na škole vôbec nebola príjemná a úvodné a najmä záverečné sústredenie (mesiac strávený vo VVP Valaškovce) predstavovali asi to najnepríjemnejšie z mojej služby, obetovanej na oltár vlasti. Bolo to fakt horšie ako neskorší pobyt v Tachove (v ozajstnej vojenskej službe), lebo to bola najhnusnejšia gumácka vojna s ustavičným krikom, povelmi, preháňaním bez chvíľky voľna alebo súkromia a človek sa tam nemohol zašívať ako napríklad v Tachove (tam sme najviac chodili do parku techniky alebo na cvičák). Aj tak bola u starých mazákov naša ročná vojna predmetom kritiky. Ja ich chápem. Jeden rok sme si teda mohli odkrútiť na škole (vrátane toho mesačného cvičenia na záver). Podľa mojej skromnej mienky to nebolo preto, že by nás komunistický režim až tak šanoval alebo mal rád, ale potreboval, aby sme išli čo najskôr do praxe, do výroby, priemysel sa za komunistov rozvíjal extenzívne. Potrebovali každého technicky vzdelaného človeka, hlavne ak nemal v hlave otruby. Takže bolo treba vojnu skrátiť a človeka na nej maximálne využiť. Neskôr u pluku sme robili prosto všetku prácu našich nadriadených dôstojníkov (za ktorú oni brali na socializmus veľmi slušné peniaze) a to administratívou počnúc a vojenským výcvikom nováčikov končiac (mazáci a supramazáci nás ignorovali a miesto výcviku sa išli niekde zašiť, ani sami dôstojníci od nich nepožadovali nejakú extra činnosť). To však bola ešte budúcnosť. Momentálne sme boli čerství tretiaci – teda niektorí, ostatní sme ešte dorábali skúšky z druhého ročníka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Postup na absolvovanie vojenskej katedry bol nasledovný:

Ako prvé musel človek v lete medzi druhým a tretím ročníkom (u päťročného štúdia) absolvovať úvodné vojenské sústredenie (základný „nalievací“ kurz). Naše kolegyne mali ešte prázdniny.

Za druhé musel absolvent počas dvoch rokov navštevovať raz týždenne vojenskú katedru počas celodennej výuky. Kolegynky a šťastlivci s modrou knižkou mali ten deň voľno, mohli sa učiť na skúšky, robiť zadania alebo sa venovať svojim koníčkom.

Tretím a najnepríjemnejším bodom bolo absolvovanie záverečného vojenského sústredenia vo vojenskom výcvikovom priestore (ostré streľby z pištole, samopalu, tankového guľometu a tankového kanónu, záverečné skúšky z techniky, taktiky, poradovej prípravy, základných poriadkov atď.).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za štvrté úspešné ukončenie štúdia záverečnými štátnymi skúškami a obdržanie diplomu.

Bolo nutné absolvovať všetky štyri časti komplet. To jest, ak by človek absolvoval katedru aj so skúškami a neukončil by školu, rukoval by na dva roky. Podobne, ak absolvoval školu, ale neukončil katedru, tak čau, miesto tankoborníka v BVP čaká na vás. 

 Za starých čias Rakúsko- Uhorskej monarchie i neskôr za I. ČSR bolo zadeľovanie k vojsku podstatne jednoduchšie. Ak bol chlapec štúplejší, tenší a bol z dedinského prostredia (ako 90% vtedajších odvedencov), kde sa vedel postarať o kone, šiel k jazdectvu. Ak bol nižší, zavalitejší a dostatočne mocný, šiel k delostrelcom. Pokiaľ bol mládenec fyzicky dobre disponovaný a bol napríklad vyučený tesár, murár či kováč, brali ho spravidla za ženistu (sapéra, pioniera). Jeden starý ujco z dediny, odkiaľ pochádza naša rodina, bol technicky zdatný strojník (ako sa vtedy hovorilo mašinista) a dokonca slúžil v R-U loďstve v Rieke, vtedajšom Fiume, na krížniku. To bola však skôr výnimka. No a najväčší diel dedinských mládencov a chlapcov zo zadymených mestských periférií obvykle pohltila ťažko skúšaná pechota. Tam sa uplatnili všetci, chudší i zavalitejší, vyšší i nižší, vlastne každý, kto uniesol kvér na pleci, granáty na opasku a vládal pochodovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Za našich vysokoškolských čias bolo delenie už zložitejšie, niekedy malo i náznaky logiky (to sa v armáde príliš často nestávalo). My – strojári konštruktéri sme boli určení ako velitelia tankových čiat. Strojári-technológovia (študovalo sa to vtedy v Trnave) boli školení ako tankoví technici. To bola určitá logika. Prírodovedci z UK boli pokiaľ viem skoro všetci motostrelci. To zas až tak dramaticky logické nebolo. Zato ich bolo treba veľa, veď motostrelci boli bývalá pechota, chrbtová kosť každej armády. Technici stavári boli ženisti (logika), ekonómovia vo boli školení pre finačno-administratívnu službu (tiež potrební, síce aj tak sa na vojne ukradlo, čo nebolo priviazané, ale účtovníkov a provianťákov bolo treba v každej armáde). Telocvikári a ľudia z Fakulty telesnej výchovy a športu boli spravidla výsadkári (logika). Bratranec Tóno, ktorý študoval na Elektrotechnickej fakulte bol u nejakej protilietadlovej ochrany. Či to malo logiku neviem, skôr by som čakal službu u nejakej Tamary, či rádiolokátora. Ak si ctený čitateľ ešte spomenie na nejaké ďalšie zaradenie, hoďte to prosím do diskusie, alebo mi to pošlite na meil, vopred ďakujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chystali sme sa teda nastúpiť do tretieho ročníka, po prekonaní Matematiky 1-4 a Fyziky 1-2 v predchádzajúcich ročníkoch sme sa už cítili ako hotoví inžinieri. Kto teda chcel, mal nastúpiť na úvodné sústredenie Vojenskej katedry. Je nutné povedať, že k účasti na VK vtedajší režim nikoho nenútil, bolo to naopak pokladané za privilégium. Samozrejme že tí, ktorí na VK nenastúpili, alebo ju z nejakých dôvodov neabsolvovali (napríklad hrali v kapele a nechceli si ostrihať dlhé vlasy), po skončení VŠ bez debaty rukovali na dva roky. A posledné, po čom som túžil bolo, aby mne, 25-26 ročnému vysokoškolákovi robil vojnu nejaký o päť rokov mladší nabíjač tanku, či pomocník pancierovníka. Predsa len, ten absolvent bol trocha niekde inde (aj keď nie príliš). Úvodné vojenské sústredenie, ktoré malo za účel naučiť nás základy, začínalo koncom leta, dievčatá z nášho ročníka mali ešte prázdniny. My sme sa teda ubytovali (bývali sme vtedy na Mladej Garde), dali sme sa ostrihať „na regrúta“ a ráno o piatej sme sadli na električku na „Šafko“, odkiaľ sme pokračovali autobusom až ku katedre. Vtedajšia katedra sa nachádzala pri Moste hrdinov Dukly, terajšom Diaľničnom moste. Tvorili ju žltým špricom nastriekané papundeklové budovy a veľký asfaltový priestor na pochodovanie (tzv. buzerák). Tanky (tuším T-55), ktoré mali byť našim budúcim osudom, stáli pod plechovými strieškami. Najkrajšie na tom boli veľké jelše a topole, ktoré rástli koldokola a v šumení ktorých som nachádzal akú-takú útechu. Ešte niekedy pred rokom 2000 som tie budovy identifikoval, keď som išiel okolo, niečo vybavovať v Bratislave.

Poďme však k úvodnému sústredeniu. Najskôr nás nahnali do šatne, kde nás vyzliekli a potom sme nafasovali vojenské handry a baganče – tzv. kanady. Tie maskáče som poznal, otec-záložák ich mal v garáži v skrini, aj s opaskom a trakmi. Keď sme sa ako-tak obliekli, začal výcvik v pochodovaní, zdravení, hlásení, poradovka so zbraňou (to bola hotová akrobacia, pri ktorej sme si prehadzovali samopal na rememi sem a tam, z chrbta na prsia a podobne, občas som sa zamotal do tých remeňov, občas hlaveň samopalu štuchla do kamaráta) atď., atp.. Inštruktormi nám boli starší kolegovia, celkom znesiteľní. Bohužiaľ, akurát krátko pred našim sústredením boli veľké záplavy a premnožili sa komáre. Zostať stáť v pozore čo i len 2-3 minúty bolo skutočné utrpenie. Človek mal na tvári hneď 10-20 komárov. A úvodné sústredenie sa odohrávalo v prvom rade vonku. Kúpili sme nejaké repelenty, nezabrali. Nakoniec kamarát, ktorý bol na brigáde v Sov. Zväze, doniesol nejakú sovietsku voňavku, ktorú tam kúpil pre svoju vyvolenú a frajerka ju kvôli príliš intenzívnej vôni odmietla. Tej vône sa aj komáre báli! Každý deň končil výdatným pochodom, ktorý sa hral na platni z gramofónu. Potom sme šli domov. Na ŠD sme prišli večer. Človek nebol schopný sa už nič naučiť, maximálne sa osprchovať a ísť na pivo, či do postele. Začínalo sa ráno o šiestej (to znamenalo vstávať niekedy o pol piatej a ísť cez celú Bratislavu) a končilo sa niekedy poobede. Naši velitelia nám hovorili, že bola snaha, robiť výcvik od šiestej ráno do šiestej večer, ale potom by nám podľa nejakého zákonníka museli zabezpečiť stravu, tak sa od toho upustilo (a našťastie ich nenapadla tzv. suchá strava).

Obr. 1  Tank T-55 v poľskom múzeu v Lodži. Vľavo od kanóna (z nášho pohľadu) vidíme otvor pre spriahnutý guľomet, kde sme neskôr umiestnili malorážku a učili sme sa strieľať s optikou (systém Kladivo).
Obr. 1 Tank T-55 v poľskom múzeu v Lodži. Vľavo od kanóna (z nášho pohľadu) vidíme otvor pre spriahnutý guľomet, kde sme neskôr umiestnili malorážku a učili sme sa strieľať s optikou (systém Kladivo). (zdroj: Zdroj: Wikipédia)

Keď som spomenul veliteľov, pristavme sa pri nich. Začnime od tých normálnejších. Náš veliteľ bol nadporučík Šra...ek, absolvent našej fakulty, veľmi dobrý tankista. Viacerí, od nás o niekoľko rokov starší vojaci to podpísali, lebo sa museli ženiť a potrebovali byt v Bratislave. Tak sa upísali Vojenskej katedre. Ale ich zamestnávateľom nebolo Ministerstvo obrany ale Ministerstvo školstva. Takže nehrozilo preloženie niekde do Janovíc nad Úhlavou či Ruského potoka. A byt v Bratislave človek zakrátko dostal. Na ďalšie mená týchto mladších si už veľmi nespomínam, boli však relatívne normálni. Veliteľom celej katedry bol starší pán podplukovník, nebol veľmi zlý (v rámci možností) akurát bol šokovaný voľnomyšlienkárstvom nás vysokoškolákov a zdesený pobytom na vysokoškolskom internáte Lekárskej fakulty UK u nás v Martine, kde občas musel pobývať počas záverečného vojenského sústredenia študentov-tankistov (v Martine bola tankistická infraštruktúra a v Sučanoch v podhorí Malej Fatry tanková strelnica). Pobyt na študentskom domove musel byť pre neho dosť traumatizujúci zážitok, lebo ho často spomínal. Poďme však k hviezdam VK, tie dve mená si pamätám do teraz a budem si ich pravdepodobne pamätať až do konca života. Prvým bol podplukovník Ca...o, hrozný chruňo, typická guma a dosť veľký alkoholik. V službe však nevypil ani kvapku! Prepité oči mal navrch hlavy, čo nás nútilo k smiechu. To ho ešte viac popudzovalo. Bol krátko pred výslužbou a keďže som sa na školu vracal aj po absolutóriu, viem, že aj v civile pracoval na katedre (ako vrátnik pri vstupe) a pucoval študentov, ak si niekto zabudol vstupný preukaz (často taký študent išiel potom na akýkoľvek preukaz s fotkou, Ca...o to samozrejme odhalil a hrozil študentovi vylúčením z katedry). Druhým bol podplukovník T..th (prezývky podplukovník- major T...th, podplukovník Ko...th, Skútr Manet čo značilo skurvený trpaslík-malý netvor, a. p.). Zatiaľ čo Ca..o bol iba hlupák, T..th bol aj zákerný. O to viac to bolo horšie. Mal prezývku podplukovník – major, lebo mu brat ušiel do zahraničia, za čo ho degradovali z podplukovníka na majora, čo veľmi zle niesol. Bol veľmi pomstivý. Jeho obľúbenou fintou bolo, že neobľúbeného študenta nechal absolvovať celú katedru vrátane záverečného sústredenia a vyhodil ho až pri záverečných skúškach. Taký neborák potom musel ísť na dva roky na vojnu. Ako som už spomínal, katedra sa zarátala až po záverečných skúškach. Vravelo sa, že jeden z našich kolegov, ktorému sa podarilo ujsť do vtedajšieho Západného Nemecka mu poslal z Frankfurtu rovno na katedru pohľadnicu s kvázi šifrovaným textom: „Jahody dozreli, pozdravujem starú mamu!“ Mal z toho vyšetrovanie od kontrášov a odvtedy nenávidel študentov ešte väčšmi. 

Okrem týchto vyššie uvedených pánov sa mi pred očami zjavuje panoptikum postáv a postavičiek, neveľmi úspešných a nie príliš inteligentných chlapíkov, ktorým VK poskytovala pomerne slušnú a na intelekt nenáročnú obživu. Niektorí (všetci) mali radi alkohol a stretávali sme ich v meste po krčmách a predovšetkým vo vinárni s ríbezľovým vínom v Devínskej novej Vsi. 

Obr. 2  Ukoristený tank T-55 (pravdepodobne od Egypta) v izraelskom múzeu
Obr. 2 Ukoristený tank T-55 (pravdepodobne od Egypta) v izraelskom múzeu (zdroj: zdroj: Wikipédia)

Takže úvodné sústredenie sme úspešne absolvovali a mohli sme (patrične opálení a od komárov doštípaní) nastúpiť do školy. Keď sme sa prvý raz objavili v posluchárni, vzbudili sme úprimný smiech našich spolužiačok. Hoci vtedy už dlhé vlasy neboli v móde, predsa len, takto vystrihaných nás nepoznali. Takže vojenská katedra sa zredukovala na jeden deň v týždni a mohli sme ísť do školy. Teda pardon, najskôr na tri týždne na zemiakovú brigádu do Vysokých Tatier.

Ako prebiehala výučba na katedre jeden deň v týždni? Ako sme sa školili na tank T55 – systém streľby Kladivo? Absolvoval som nakoniec aj záverečné sústredenie na Vojenskej katedre? Napíšem nabudúce!

Karol Turza

Karol Turza

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Ako väčšina ľudí sa rád vraciam na miesta svojej mladosti. Napríklad tam, kde som študoval, slúžil základnú vojenskú službu alebo pracoval. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu