reklama

Spomienky na študentský život v Bratislave v druhej polovici osemdesiatych rokov II. časť.

Moje štúdium na Strojníckej  fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Črty spomienok na školu, študentské brigády, neviazanú zábavu a mladé roky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Ako som už písal v predchádzajúcej časti, nastala krásna bratislavská jar a spoločenský život sa značne zintenzívnil. Ak je Bratislava niekedy pekná, tak práve zjari. Časté prechádzky okolo Dunaja sa striedali s príjemnými posedeniami pod Michalkou a v romantickom ovzduší jari na domáce štúdium veľa času nezostávalo (prednášky a cvičenia som stále absolvoval na 100%, od toho som neupustil). Ako som už povedal, najčastejšie sme chodili pod Michalku do Bulhara. Poznal nás tam čašník Fero, vedel že nikdy neurobíme neporiadok a platíme akurátne. A keď sa peňazí nedostávalo, nechali sme mu vysokoškolský index a zaplatili sme pri najbližšej príležitosti. Hneď vedľa bola vináreň Zbrojnoš a Prašná bašta. Niekedy sme zavítali do Wolkra, či do Veľkých františkánov. Na Veľkých františkánov spomínal často aj môj otec, ktorý v Bratislave tiež študoval. Preto som vo Veľkých františkánoch aj slávil promócie (to však ešte bolo ďaleko). Za mojich čias to bola vychytená „jednotka“ s dobrým (a dobre drahým) vínom, navštevovaná hercami, umelcami a inými známymi osobnosťami. Človek sa tu musel správať na úrovni, ale mohol odpozorovať niečo z „veľkého sveta“. No a cestou na náš internát bola obľúbená Šenkvická viecha s husacími lokšami, ktoré mi pripomínali domov a hneď vedľa intelektuálska Štefánka. Pivo som nejako extra nepil, preto som Mamuta (Starú sladovňu) navštevoval iba sporadicky. Pekné spomienky mám na Obuvnícku baštu (hovorovo U šustra). Tých vinární, viech, kaviarničiek, bistier, ktoré som ponavštevoval počas štúdia bolo veľké množstvo, nechcem aby si ctení čitatelia tohto blogu mysleli, že sa tam zo mňa stal nejaký alkoholik, ale veď mladého človeka doma nezadržíš a nejaká tá korunka na dve až desať deci sa našla vždy. Určite som veľa podnikov vynechal, nech sa skalní z týchto podnikov na mňa nehnevajú, poteším sa príspevkom v diskusii.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvý ročník skončil a poslali nás na letnú aktivitu kdesi do Tesly v Nižnej na Orave. Na toto nemám také intenzívne spomienky ako na prvú letnú aktivitu v Ostrave. Pamätám si, že sme pracovali na lisoch a lisostrekoch, kde sa lisovali zadné kryty televízorov. Problém bol, že som stále nemal dve najťažšie skúšky - Fyziku II a Matematiku II. Po návrate z Oravy som za začal učiť na Fyziku II. Bola to skúška, na ktorú som sa učil na škole najdlhšie (mimo štátnic) – plných 30 dní po 8 -12 hodín denne. Skúšku mala dve časti – písomnú, kde sa počítali príklady, bolo treba mať vypočítaných najmenej 4 príklady z 5 a potom si človek vytiahol dve otázky – odvodzovačky, ktoré musel teoreticky odvodiť pred skúšajúcim. Skúšku som urobil, samozrejme za 3 (celý šťastný). Prišla jeseň, šli sme na obligátnu zemiakovú brigádu a mne stále chýbala tá nešťastná matematika. Nakoniec som ju dal na dekanský termín (jediný dekanský termín počas môjho štúdia) ale stálo ma to dosť úsilia a psychických síl. Potom som sa stal poslucháčom druhého ročníka. Predo mnou bol ešte jeden „vyhadzovací“ ročník, ale rozhodol som sa, že sa budem pripravovať na skúšky počas roka zodpovednejšie, predsa len ten dekanský dal človeku zabrať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aby som skočil na veselšiu nôtu, v druhom roku som sa stal členom vysokoškolského S- klubu, kde sme organizovali diskotéky, hudobné podujatia a podujatia malých javiskových foriem. Pamätám si na vystúpenia Jarka Nohavicu, Palečeka a Jeníka a iných umelcov. Populárne diskotéky boli napríklad tá Čečinová na Mikuláša (ráno sme išli do hory niekde za Kamzík, nalámali sme čečiny do vriec a vyzdobili sme ňou stoly v disko-miestnosti. Tiež sme pridali mandarínky (pokiaľ sme ich zohnali), pomaranče a arašidy. Keď tieto delikátne tovary neboli dostupné, vyzdobili sme čečinou ovenčné stoly aspoň s jabĺčkami a kubánskymi pomarančmi (kubánske boli, pokiaľ si pamätám vždy). Veľmi populárna bola tiež tzv. Snežienková disko, okolo 8. marca (MDŽ). Vtedy sme šli na polia za Slovnaftom a zbierali sme snežienky. Z týchto sme potom v klube viazali kytičky a každá dievčina dostala pri vstupe kvety. Samozrejme snežienky sme netrhali po jednej, ale sme ich kosili aj s trávou, viazali do obrusov, ktoré sme zobrali zo stolov a nakosený materiál sme preberali až v klube. Moja stará mať sa veľmi divila, načo mi bude v Bratislave starého otcova kosa a tkaná plachta, s ktorou znášala seno z podhorských lúk. Prosím prípadných ochrancov prírody, aby zobrali do úvahy, že sme tieto činnosti robili v polovici 80.-tych rokov, keď boli ekologické normy podstatne laxnešie. Samozrejme, obe exteriérové aktivity boli spojené s hromadnou konzumáciou alkoholu – najlacnejšej borovičky, ktorú sme kúpili do klubu a vykázali v účtoch ako minerálku. Predsa len, náš klub bol na akademickej pôde, alkohol nebol oficiálne povolený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obr. 1. Budova obľúbenej Bulharskej vinárne.  Navštevoval som ju ešte počiatkom 90.-tych rokov, pri svojich sporadických výletoch do  Bratislavy. Ktovie, čo je tam teraz.
Obr. 1. Budova obľúbenej Bulharskej vinárne. Navštevoval som ju ešte počiatkom 90.-tych rokov, pri svojich sporadických výletoch do Bratislavy. Ktovie, čo je tam teraz. (zdroj: kajo)
Obr. 2.  Budova Veľkých Františkánov. Kedysi mondénna bratislavská vináreň,  ja som tam oslavoval promócie.
Obr. 2. Budova Veľkých Františkánov. Kedysi mondénna bratislavská vináreň, ja som tam oslavoval promócie. (zdroj: kajo)

V minulej časti som sa chystal spomenúť niečo o študentských brigádach. Azda by som mal najprv napísať niečo o financovaní môjho štúdia vo všeobecnosti. Otec na mňa dostával rodičovské prídavky a po matke som dostával nejaký príspevok zo sociálneho úradu. Otec mi tie peniaze posielal, vravel že sú to moje peniaze a že kým sa budem držať na škole, môžem s nimi rátať (myslím, že prídavky vtedy končili v 26. roku, ja som však nemal úmysel nejaký ročník opakovať). Okrem toho ma materiálne podporovala celá rodina, starí a krstní rodičia. Na veselý študentský život som si privyrábal jednak povinnými a jednak nepovinnými brigádami. Za povinné rátam už spomínanú letnú aktivitu a jesenné zemiakové brigády, za nepovinné rôzne iné zárobkové činnosti, na ktoré prípadne zostal čas. Po neblahej skúsenosti s dekanským termínom na konci prvého ročníka striktne až potom, keď boli hotové školské povinnosti. Na jeseň sme pravidelne chodili kopať záhrady za 100 -150 korún, pričom nám staré dámy dali ešte aj najesť. Dobrú skúsenosť sme učinili s hercom Andy H., ktorý si zveľaďoval dom v Podhradí a potreboval šichníkov na vynášanie malty a stavebného materiálu na poschodie a podobné práce. Zaplatil dobre a dal sa nám najesť aj vypiť. Popod nohy sa nám motala jeho malá dcéra (teraz tiež divadelníčka), zdôverila sa nám, že je zamilovaná do Sandokana. Tak jej murársky majster sľúbil, že jej nejakého dovedie, že robí u neho v parte, má krásne dlhé vlasy ako Kabir Bedi a je rómskeho pôvodu. Párkrát sme boli robiť nejaké výkopové práce, tiež dobre zaplatené. Dvakrát som sa dal nahovoriť na upratovacie práce v lunaparku v Petržalke po prvom máji. Zárobok sme dostali na ruku a okamžite sme ho otočili v miestnom bufete. V pamätnú zimu 1987 som zas chodil odhadzovať sneh z električkových tratí (skúšky sa i tak zrušili, lebo veď polovica študentov sa pre snehom zaviate komunikácie nedostavila). Dream job bol napríklad brigáda v pivovare alebo v liehovare. Malo to len jednu chybu – spravidla ju kolegovia absolvovali iba raz, potom im prístup do podniku zakázali. Pamätám sa na jednu takú brigádu v Slovliku kdesi v Stupave, kde sa robilo ovocie nakladané v alkohole (bowle). Ja som sa teda móresne držal, ešte aj po osemhodinovej práci som dokázal stáť na nohách, ale hromada kolegov z brigádnického autobusu jednoducho vypadla na chodník a nevládala odísť po vlastných. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V osemdesiatych rokoch už fungovala Incheba, dobrý job bola vykládka kamiónov, predovšetkým zahraničným vystavovateľom. Vďaka mojej školskej nemčine sa mi to viackrát zadarilo. Vyplácalo sa v markách alebo šilingoch – po prepočte sa to veľmi oplatilo. Avšak ako vravím, štúdium bolo tak časovo náročné, že veľa času nezostávalo. Najzaujímavejšie zárobky boli však zárobky ako komparz vo filme. Tradícia komparzistov – vysokoškolákov sa datovala od doby, keď boli v móde u chalanov dlhé vlasy, čo sa do niektorých filmov z určitých historických období nehodilo. No a chalani chodili vystrihaní, lebo mali vojenskú prípravu. Okrem toho boli vysokoškoláci primerane inteligentní a najmä potrebovali stále peniaze. Pri vchode do internátu som si všimol pracovníčku z komparzu, ktorá zháňala „křoví“ do hudobného filmu „Neďaleko do neba“ režiséra Martina Ťapáka. Bola to neuveriteľná vtákovina s muzikantom, ktorý sa dostane do neba (hral ho myslím majster Kroner), vystupoval tam svätý Peter, Pánboh, Jánošík, Ľudovít Štúr, čerti, ktorí asociovali zlých pankáčov, či podobné „zrůdy“. Sv. Peter bol koruptný (otváral nebeskú bránu za alkohol), Jánošík a Štúr jednoznačne kladní a pronárodní, pankáčski čerti záporní (to jest protisocialistickí). Kto napísal scenár, bol asi na lysohlávkach. Nakrúcalo sa v ateliéroch na Kolibe (neskôr úspešne rozkradnutých), hral som na počudovanie anjela. Po príchode do šatne sme dostali anjelské rúcha a ja navyše blonďatú parochňu. Predsa len, bol som už ostrihaný po vojensky, „na ježka“, to by asi anjel nemal byť, tam by sa zas hodili skôr tie dlhé vlasy. Po zamaskovaní (riadne nás namachlili) sme prišli do veľkej haly, kde sa nakrúcala scéna s karičkou a dievčinami z Lúčnice, ktoré tam tancovali tento ľudový tanec. Pod nohami boli nejaké artefakty z fúkaného skla (zopár sa ich pri tanci rozbilo) a pomedzi to púšťali technici suchú hmlu. Bolo zaujímavé pozorovať režiséra, choreografa a technikov pri práci, bavilo ma to. Scéna bol dlhá asi 50 – 60 sekúnd, točilo sa to samozrejme celý deň. Po natáčaní sme museli všetko odovzdať podľa zoznamu a potom sme dostali odmenu – 150 korún, čo boli veľmi pekné peniaze na to, že som sa nemusel nadrapovať so žiadnymi paletami, tehlami či maltou. 150 korún len za to, že som sa tam knísal do taktu a pozoroval krásne lúčničiarky pri tanci! Nevedel som, že sa dajú zarábať peniaze takto príjemne, i keď ten reflektor, čo mi pálil na hlavu v parochni veľmi príjemný nebol. Ale keď bola nejaká príležitosť zarobiť si v komparze, nikdy som to nevynechal.

Obr. 3. Autor blogu v úlohe anjela. Ospravedlňte zníženú kvalitu reprodukcie.
Obr. 3. Autor blogu v úlohe anjela. Ospravedlňte zníženú kvalitu reprodukcie. (zdroj: kajo)
Obr. 4. Protisocialistický, pankáčsky čert.
Obr. 4. Protisocialistický, pankáčsky čert. (zdroj: kajo)

Tak som sa stal študentom druhého ročníka a čakala ma dobrá zaberačka. Čakali ma dve vyraďovacie skúšky (Matematika III a Matematika IV) a statika, kinematika, pružnosť a pevnosť, či iné lahôdky. Tie veci mi boli ale dosť známe už z priemyslovky. Rozdiel bol len v tom, že tu sa to nerátalo prostými vzorcami či rovnicami ako na strednej škole, ale sa používal diferenciálny počet.

Predmety sa stali odbornejšími a zaujímavejšími. Druhý ročník som urobil v podstate bez problémov a na jeho konci som si povedal, že školu už hádam na nejakých 80-90% dokončím tak som sa chcel zapísať na angličtinu, na Štátnu jazykovú školu. Večer pred zápisom, ktorý bol vyvesený na dverách školy som išiel okolo, mal som nejaké vybavovačky v meste. Pred bránou jazykovej školy som videl bivakovať ľudí (spacáky, deky, čaj v termoskách). Dal som sa s nimi do reči, že čom tam robia. Vysvitlo, že deň dopredu čakajú na zápis a budú tam celú noc, aby mali istotu, že ich zapíšu. Že minulý rok sa nedostali na rad. S výučbou neslovanských cudzích jazykov to bolo za socializmu biedne. Po tejto skúsenosti som jazykovku vzdal a našiel som si súkromného učiteľa. Tiež som sa občas vykecával so zahraničnými študentmi.

Zahraniční študenti boli tiež rôzni. Najusilovnejší a najporiadnejší boli samozrejme Aziati. Vietnamci a pre mnohých prekvapivo aj Mongoli. Hoci u nás je Mongol nadávka, títo vedeli matematiku a fyziku tak, že sa na nich chytal málokto. Mali sme v krúžku dvoch – volali sa Bjambasuren Sodnonym (Bjamba) a Žargalsajchan Altangerlin (Žargal). Kamarátili sme sa s nimi a raz som u nich okoštoval aj kumys.

Vietnamci okrem toho, že sa dobre učili a chutne varili, boli aj riadni pracanti. Šijacie stroje u nich klepotali celé dni a noci (najmä v noci to bývalo dosť nepríjemné). Keď odchádzali do vlasti, vždy si domov posielali okovanú debnu s vecami, tam musela byť favoritka (bicykel), kuchynské náradie a šijací stroj. Ten často živil celú rodinu.

O stupienok nižšie stáli študenti z rozličných arabských krajín, títo nehviezdili v matematike (so zaťatými zubami integrovali x na n-tú), boli však pozoruhodne šikovní čo sa týkalo jazykov. Vari preto, že sa po generácie učia tie ich sväté texty. Napríklad tí, čo som ich poznal vedeli okrem rodnej reči plynule po francúzsky, anglicky a za rok sa naučili celkom dobre aj slovensky.

Asi poslední boli Stredoameričania z Nikaragui, ktorú sme vtedy podporovali. Boli medzi nimi dosť vražedné typy. Nevedeli dokopy nič, zato dokázali (podľa ich vlastných slov) zostreliť kalašnikovom na sto metrov škatuľku Marlboriek. Nemal som dôvod im neveriť.

Tak som postupne prešiel do tretieho ročníka. Čakali ma také lahôdky ako Pružnosť a pevnosť II, Dynamika, Mechanika tekutín, kadejaké Náuky o materiály (dôležité pre môj odbor, lebo veď chemické reaktory sú často zo špeciálnych zliatin) a podobne. Hlavné zmeny však boli, že sme sa po dvoch rokoch presťahovali na študentský domov Mladá Garda (po jeho otvorení v ňom býval aj môj otec), na úvod ročníka sme mali úvodné vojenské sústredenie na Vojenskej katedre (moja špecializácia – veliteľ tankovej čaty – no hurá!) a na záver výrobná prax. Úvodné vojenské sústredenie sme absolvovali predovšetkým na Ovsišti (poradovka, zakopávanie, pochodovanie, už len obliecť sa do tých vojenských handár a postrojov sa bolo nutné naučiť), bolo to bohužiaľ hneď po veľkých záplavách, keď sa vyliahli na brehu Dunaja milióny komárích lariev a vydržať stáť 5 minút v pozore bolo utrpenie (na človeka hneď sadlo zo dvadsať komárov a štípali ho ako o život). Cez ročník som sa dostal principiálne bez väčších problémov, v lete som absolvoval výrobnú prax v CHZJD v Bratislave. Štvrtý a piaty ročník už boli odborné. V podstate by som sa už opakoval. Bolo to stále to isté – zimné skúšobné obdobie, letné skúšobné obdobie, letná aktivita (alebo výrobná prax), zemiaková brigáda. V treťom ku tomu pribudlo úvodné a vo štvrtom záverečné vojenské sústredenie (vo vojenskom priestore Valaškovce pod Vihorlatom). Spomienky z vojenskej katedry by vydali za samostatný diel, mnoho generácií strojárov spomína mená ako pplk. Ca..ko, alebo podplukovník major T..th (Kokóth). Moji strojári mi rozumejú. Ale poznal som tam aj zopár normálnych nadriadených, absolventov našej fakulty s ktorými sa dalo normálne porozprávať. Spravidla sa im „zadarilo“ s frajerkou, dieťa bolo na ceste, bolo treba byt v BA a vojenská katedra dávala byty za protihodnotu záväzku. Azda sa k problematike vojenských katedier ešte niekedy vrátim v samostatnom článku.

Obr. 5. Vstupná budova Mladej Gardy, kde som býval 3 -5 ročník. Prvý rok po výstavbe tam býval aj môj otec.
Obr. 5. Vstupná budova Mladej Gardy, kde som býval 3 -5 ročník. Prvý rok po výstavbe tam býval aj môj otec. (zdroj: kajo)
Obr. 6. Momentka z Gardy. Verím, že dnešní mladí žijú tak veselo, ako i my.
Obr. 6. Momentka z Gardy. Verím, že dnešní mladí žijú tak veselo, ako i my. (zdroj: kajo)

V piatom ročníku nám dokonca odpustili zemiakovú brigádu. Robili sme diplomovky a učili sme sa na štátnice. Už sa mi o parciálno – diferenciálnych rovniciach aj snívalo. Avšak štátnice som zložil. Z pôvodného krúžku s tridsiatimi štyrmi ľuďmi sme absolvovali desiati. Záverečné skúšky sme oslávili bohatierskou hostinou (mal som 50 litrov vína od brata). Hneď potom sme sa rozbehli do všetkých kútov Slovenska. Chalanov čakala vojna. Po skončení štúdia a udelení diplomu som mal zvláštny pocit prázdnoty, skončila jedna etapa môjho života, asi tá najkrajšia, pobyt na škole (ale keď nad tým uvažujem, nechcel by som sa na niektorých skúškach ocitnúť opätovne). Človek mal však všetko pred sebou.

Tak som dorazil na koniec svojich spomienok z VŠ. Azda sa k niektorým úsekom (napríklad vojenská katedra) ešte vrátim. To by bolo na samostatnú kapitolu. Tento diel bol trocha dlhší, nechcel som písanie rozťahovať na tri časti. Ďakujem za prečítanie a želám tým, ktorých to ešte čaká, radostné štúdium, nám ostatným veselé spomínanie.

Karol Turza

Karol Turza

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Ako väčšina ľudí sa rád vraciam na miesta svojej mladosti. Napríklad tam, kde som študoval, slúžil základnú vojenskú službu alebo pracoval. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu