reklama

Spomienky na základnú vojenskú službu slobodníka absolventa vo VÚ 4447 Tachov, 1988-89 2.

Kto v Tachove narukoval, toho p. Boh nemiloval. Tachov, Stříbro, Janovice, tři pr....e v republice (vojenská ľudová slovesnosť).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Pokračovanie

Pomaly schádzam dole mestom ku stanici, míňam stavbu hlásky, ktorá sa týčila sťa maják nad vojenským útvarom. Je teplo, idem na kofolu do mesta, keď sa naraz hore kopcom rúti vetrieska, za ňou kúdol dymu, ako by šofér zatiahol zadymovačku. Tá pamätala asi tiež ešte moje časy, možno ma vozila na Doupov. Namodralý kúdol dymu a pach zle spálenej nafty vo mne asociuje prúd spomienok na vojenské cvičenia.

Ako som už spomínal, na streľby a veľké cvičenia sme jazdili na Doupov (oficiálne VVP Hradiště). Už cesta tam bola zážitok. Išli sme v konvoji, na začiatku gazík s majákom, potom vetriesky, OT64 a iná technika. Niekedy sa technika, najmä ťažká, vagónovala. Ja som však vždy išiel vo vetrieske. Po ceste sa väčšinou tak 10 – 20 % techniky pokazilo, takže sme často niekoho ťahali na tyči (moji šoféri sa dosť vyznali, takže nám sa poruchy vyhýbali). Strelnica bola na Mětikalove ale cvičilo sa aj v iných priestoroch. Bývali sme v tábore, v drevených barakoch na pričniach, ktoré pred nami vyhladili tisíce spacákov. Ja som však radšej spal v pojazdnej kuchyni. Proste som si ľahol na krájací pult pod hlavu dal spacák a zaspal. V lete som zásadne spal vonku. Bohužiaľ sa kuchárom nechcelo vykydnúť pomyje ďalej od pojazdnej kuchyne a tak ma raz zobudila rodinka diviakov, ktorá mi fučala do ucha. Osobitnou kapitolou boli latríny. Boli to mohutné kruhové stavby s viacerými otvormi po obvode, do ktorých vojaci vykonávali potrebu. Bola tam aj lopatka na vápno, ktoré sa malo hodiť na hromádku, ale nikto to nerobil. Starí vojaci si nás, mladých absolventov často doberali, že sú to vlastne kolotoče, a že budeme za povozenie musieť platiť „korunačku“. Ja keď som to videl, radšej som chodil do prírody. Bohužiaľ na túto ideu prišli viacerí a tak si človek musel dať pozor pod nohy, aby do niečoho nepostúpal. S presunmi z Doupova mám spojenú ešte jednu nepríjemnú príhodu. Pri návrate z cvičenia sa pokazila raketometná vetrieska, ktorá viezla politruka práporu. Odchytil si našu, aby sme ich zobrali na tyč a ťahali do Tachova. Samozrejme, mňa posadil do tej vetriesky, čo bola ťahaná a nešiel v nej motor. Keďže bol február a zima jak v pytli, myslel som, že ma švihne (pre mladých: vo vetrieske sa kúrilo motorom, nemala nezávislé kúrenie). Na mojej vetrieske navyše nedoliehali dvere, takže okrem zimy tam bol aj prievan. Hlavu som mal ako bubon. Keď sme sa na politrukov pokyn zastavili v nejakom mestečku (myslím, že to boli Žihle), vystúpil som z vetriesky a v miestnom „Pramenu“ som si kúpil polliterku vodky na preliečenie. Na ošetrovni som za ten rok nestrávil ani deň, aj keď som mal v čate zdravotníkov, ktorí by mi to bez problémov zariadili. Tachovskú ošetrovňu by som neriskoval ani pre psa. Radšej som sa liečil sám, najčastejšie vareným vínom so škoricou a klinčekmi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nenáhlivo zídem do mesta, je veľmi pekne a citlivo zrekonštruované. Navštevujem mestské hradby, pekne zrenovované, prejdem ich koldokola. Krivoľakými uličkami s kadejakými obchodíkmi sa dostávam k námestiu. To si trochu pamätám, bol som tam raz či dva razy. Pozerám na fontánu (raz tam nahádzali motostrelci tankistov, inokedy tankisti motostrelcov), hľadám kníhkupectvo, kde som si kúpil knižku od majstra Párala. Už tam nie je. Zato všade kebab a vietnamské reštaurácie. Skoro ako u nás. Idem okolo chrámu. Po prevrate tam umiestnili pamätník, kde veriaci ďakujú Bohu za nevybuchnuté bomby. Pomaly schádzam k hotelu, ešte posedávam vonku v tieni, ale už sa mi nechce ísť nikam. Z okna hotelíka pozorujem peknú rozhľadňu, asi by stála za návštevu, ale už som fakt unavený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obr.1.: Lúčim sa s mojim práporom.
Obr.1.: Lúčim sa s mojim práporom. (zdroj: (kajo))
Obr. 2.: Na ceste do mesta míňam hlásku.
Obr. 2.: Na ceste do mesta míňam hlásku. (zdroj: (kajo))
Obr. 3: Pekne zrekonštruované mestské hradby
Obr. 3: Pekne zrekonštruované mestské hradby (zdroj: (kajo))

Občas sme prišli do styku s vojakmi Sovietskej armády, ktorí to mali ešte ťažšie (a dosť podstatne) ako my. Stretávali sme sa s nimi vo výcvikových priestoroch, nikdy nie v meste. V podstate som nevidel obézneho alebo čo i len pribratého sovietskeho záklaďáka. Prvý kontakt bol kdesi na Doupove, priplichtili sa k nám a pýtali niečo jesť. Pritom sa veľmi báli našich dôstojníkov. Asi si mysleli, že ich zbijú. Vysvetlil som im svojou školskou ruštinou, že sa nemusia báť a pozval som ich do pojazdnej kuchyne. Mal som od raňajok veľa rybičiek v tomáte, bohužiaľ mi ich v výstrojný náčelník napísal do rozpisu, ale vojaci ich nechceli. Iba keď ich hádzali do ohňa, kde za všeobecného veselia explodovali. Tak som sovietskym soldátom dal zo 20 -30 konzerv, oni to pokladali za obrovskú pochúťku a veľmi mi ďakovali. Na oplátku mi doniesli nejakú ich konzervu sleďa, bol len v soľnom náleve, ja som to vcelku zjedol, ale oni chudáci sa tým živili celé týždne. Ako hovorili, mäso ukradli dôstojníci, hovädzie konzervy seržanti a im zostali len tieto nevábne ryby a chlieb. Alebo instantná hrachová kaša. Keďže sme vtedy boli na cvičení dva týždne, vyvinul sa z toho rituál, večer sa Sovieti vždy prikradli, ja som im dal čo mi zostalo z celého dňa, čo už nikto nechcel (paštiky, gulášový prášok, ryžu, alebo knedle) a oni mne a chlapcom nosili cigarety, ktoré fasovali (oni boli akože v poli, my sme cigarety nefasovali). Cigarety sa volali Guculskie alebo Severnye a mali také korene, že sme ich museli ťahať, až nám oči vyliezali. Ale na cvičení bolo aj to dobré. Priateľský vzťah som nadviazal s jedným inteligentným Arménom a s jedným chlapcom, ktorý nechcel povedať svoju národnosť, ale vzhľadom na to, že sa volal Abram Isakovič, nebolo to ťažké uhádnuť. Zrejme bol tým, za čo sa označoval aj ruský politik Žirinovskij (matka Ruska, otec advokát). Často sme sa večer rozprávali o veciach, ktoré by ich stáli hlavu, alebo by im aspoň spôsobili veľké problémy. Keď hodnotili národnosti a ich službu vraveli, že najviac kradnú, šikanujú a robia neplechu Slovania (Rusi, Bielorusi, Ukrajinci), najviac kšeftujú Kaukazania, Tadžikovia majú priaznivý pomer k afganským povstalcom (vtedy ešte prebiehala kampaň v Afganistane, i keď v záverečnej fáze) a najlepší, najspoľahlivejší a najvýkonnejší v službe boli Balti (Litovci, Lotyši a Estónci). Tých chcel mať každý veliteľ v jednotke. No a tí ostatní (chovatelia sobov a pestovatelia bavlny) vedeli po rusky tak zo desať slov a s tým si aj vystačili. Okrem toho mi ten Armén (meno som už zabudol) veľa rozprával o konflikte medzi Arménmi a Azerbajdžancami, samozrejme to podával z jeho, arménskeho pohľadu. Pomyslel som si, že Sojuz musí byť pekne v zadku, keď takým veciam nedokáže zabrániť. Jožko (rozumej Džugašvili) by jedných poslal na Sibír, druhých do pieskov Kara- Kumu a bol by pokoj a mier. Holt, ako nám vravel major Dlhoš na zdokonaľovacom kurze, veľa demokracie niekedy škodí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celkovo, keď som videl vojakov Červenej armády, pripadali mi naše podmienky, hocijako drsné, ako náramná pohoda. Nezávidel som sovietskym vojakom ich službu. 

Obr. 4: Chrám v Tachove
Obr. 4: Chrám v Tachove (zdroj: (kajo))
Obr. 5: Ani jedna z dvoch bômb nevybuchla. Boží zázrak, či sabotáž zahraničných robotníkov? Tak 50:50, by som povedal.
Obr. 5: Ani jedna z dvoch bômb nevybuchla. Boží zázrak, či sabotáž zahraničných robotníkov? Tak 50:50, by som povedal. (zdroj: (kajo))

Nastalo na Tachov prekvapivo horúce leto. Poslali ma s pojazdnou kuchyňou kdesi na sútok Labe a Vltavy na plavby OT64. Čo som mal robiť, aspoň som vypadol z kasární. Pojazdnú kuchyňu a V3S- ku so zásobami sme odstavili na romantickom mieste s výhľadom na lode plaviace sa po Labe a šli sme chystať obed. Vojaci si našli úžasnú zábavu – začali hádzať najprv žabky po hladine, potom kamene do diaľky a napokon si vybrali ten pravý cieľ- chlapíka na lodi za kormidlom. Súťažili v tom, kto trafí kabínku. Lodivod im hrozil päsťou a čosi kričal, ale odísť od kormidla a opätovať „paľbu“ nemohol. Samozrejme keď to zočili velitelia, zvozili nás absolventov, že nedávame na svojich zverencov pozor a že keď si myslíme, že v októbri pôjdeme domov, môže sa nám to ešte pekne predĺžiť. Bolo teplo ako v pekle, ale báli sme sa odstrojiť, lebo pri plavbách boli nejakí pozorovatelia z veliteľstva divízie. Všimol som si na brehu jedného Róma z aprílového nástupného termínu (to jest bol na vojne cca. štyri mesiace), ako drkoce zubami a je celý zelený od strachu. Opýtal som sa čo mu je, lebo som sa bál nejakého ďalšieho problému (jeden podrb od veliteľa pluku mi v ten deň stačil). Vysvitlo, že nevie plávať a že sa bojí vody. OT- čko pri plavbe skutočne len trochu vyčnieva nad hladinu (na trúbe je o tom dosť videí). Keďže som bol slušný plavec a vody som sa nebál ani trochu (skôr mi bolo ľúto že si nemôžem v tom teple zaplávať), ponúkol som sa, že tie plavby na OT absolvujem za neho, čo som aj učinil. Získal som si tým jeho vďačnosť až do konca vojenskej služby. Vyjadroval ju však trocha zvláštne. Keď som pred ním napríklad utrúsil, že tie vojenské spacáky sú celkom dobré aj na do civilu na čunder, odplazil do leženia susedného pluku a ukradol mi rovno dva!!! Tým sa dostávam k ďalšej téme – Romales na prápore. Bolo ich tam požehnane. Niekedy som mal dojem, že je tam s nami celá čierna kronika odborárskeho denníka Práca druhej polovice osemdesiatich rokov. Väčšina nezvládla ani naučiť sa hodnosti a každého nadriadeného oslovovali familiárne náčelník (im sa to tolerovalo). Chodili celý čas v montérkach nástup - nenástup čo sa im tolerovalo takisto. Naše vzťahy boli však korektné. Ja som za nich nezodpovedal (v čate som nemal ani jedného) a skôr oni chceli niečo odo mňa. Nejaké zvyšky mäsa na kosti, horčica a chlieb sa na cvičení našli vždy. Okrem toho som niektorým poskytoval drobné intelektuálne úsluhy, napríklad písal listy, žiadosti, tlmočil programy televízie, ktorú sme chytali z vtedajšieho Západného Nemecka (obľúbený program Formula) atď. Oni mi navrhovali, že ma oženia s nejakou zo svojich sestier z osady a vcelku mi odporúčali cigánsku nevestu. Keď som v deväťdesiatich rokoch počul v televíznych novinách mená ako Oračko, Pokuta, Šarközy, vždy som si spomenul na Tachov, kde som tieto mená počul po prvý krát. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno som vstal, hodil do seba kávu a šiel na vlak. Pani, ktorá predávala na stanici lístky, som pochválil Tachov, myslel som to fakt úprimne. Z okna motoráčiku si vychutnávam ikonický pohľad mnohých generácií vojačikov: Pohľad na výpravcu s „plácačkou“ a vzďaľujúcu sa tabuľu Tachova. Inak spomínaný Tachov je veľmi pekné mesto a každému odporúčam jeho návštevu. Z okna pozorujem krásny kraj povodia rieky Mže, kde majú trampovia postavené malé chatky. Za chvíľu vlak míňa tabule Pavlovice, potom Svojšín. Pamätám si, ako jeden absolvent od nás založil turistický krúžok, aby sme trochu vypadli z kasární. V lete som pár krát absolvoval trasu práve z Pavlivíc do Svojšína, potom nazad sme išli lokálkou – „courákem“. Cesta viedla krásnym a malebným povodím Mže, bola to príležitosť vypiť nejaké pivko a vykúpať sa po vojensky (na Adama), na veľkú radosť pionierok z neďalekého tábora. Veď ktorýže výkoňák by mal v sklade plavky! Míňame Plzeň, známu veľmi prísnymi kontrolami – lietačkami. Preto som si volil vždy priame vlaky do Prahy, bez prestupu v Plzni, tam boli schopní človeku zrušiť dovolenku aj keď mal napríklad miesto zelených vojenských trenírok civilné.

Nastal august, 21. prvého augusta 1989, bolo to obdobie nástupov a kontrol, asi sa očakávali nejaké nepokoje z príležitosti augustových udalostí, takže bola kontrola na kontrolu, podľa zaraďovačky. Buzerák bol plný stále. Ranný nástup na nástup, ranný nástup, kontrola, obedný nástup na nástup, obedný nástup, kontrola, večerný nástup na nástup, večerný nástup a kontrola. Práve bežala podpisová akcia „Několik vět“ a naši velitelia sa báli, že by sme to azda mohli podpísať. Pokiaľ viem, podpísal to jeden rotný, ktorý mal zhodou okolností to isté meno, ako prvý poprevratový minister národnej obrany. Aj hovoril, že išiel za vojaka len zato, že je z takej rodiny. Skamarátili sme sa, lebo slúžil v Martine a mne padlo dobre, podebatovať sa o mojom meste. Keď sa to s tým podpisom prevalilo, preložili ho a viac som ho nevidel.

Pomaly začínal september. Na štábe urobili niekoľko náborových akcií, aby sme podpísali vojnu a zostali v Tachove. Mne, ako veliteľovi ČTZ napríklad ponúkali veliť RTZ (rote tylového zabezpečenia), ďalej preplatenie vysokej školy (bolo to tuším 20 000,-KČS), byt v Tachove a asi trojnásobný plat, ako som mal do odchodu na vojnu. Protihodnota – podpis armádneho záväzku na 20 rokov. Jediné čo som ale chcel, bolo ísť domov. Z domu mi otec poslal civil – to bolo radosti. Civil som mal odložený u výkonného práporčíka. Už som aj odovzdal veci, ostala mi len tepláková súprava (tá sa nevracala). Niektorým Rómom neposlali nič, tak sa nad nimi výkonný práporčík zľutoval a daroval im na cestu domov aspoň montérky. Bol som z predstavy civilu veľmi vzrušený a v podstate stále som fajčil. Niekoľko „cenností“, ktoré som nadobudol počas vojenskej služby (kanady, ktoré som mal navyše, výsadkársku kombinézu, dôstojnícku bundokošeľu, minigril vyrobený z elektrickej špirály (na opekanie luncheon meatu), bigoš ohrievač a lavór) som rozdal známym. Z vojny som sa chcel vrátiť len s tou modlitebnou knižkou a nemeckou konverzáciu s ktorou som prišiel.

Bolo päť hodín ráno a dozorný roty mnou potriasol.

„Karle vstávej, jdeš do civilu, debile vole!“- budil ma, ako sa patrí na Tachov.

„Opatrujte sa tu chlapi!!!“ podal som ruku svojim druhom. 

Vyzliekol som vojenské tepláky, hodil ich do koša a obliekol si civil. Pevným krokom som vykročil z kasární. So sebou som si okrem svojich vecí niesol iba vychádzkové poltopánky (ktoré sa nevracali), tie som podľa starej tachovskej tradície zviazal za šnúrky a rotačným pohybom zalúčil na telefónne vedenie idúce do kasární (na spôsob indiánskeho bolasa). Bohužiaľ som sa minul a topánky sa mi nepodarilo omotať okolo drôtov. Odleteli do priekopy a ak ich nikto nezobral, ležia tam dodnes. Obvyklá cesta vlakom, Tachov-Planá, Planá- Plzeň, Plzeň- Praha, Praha- Vrútky, Vrútky- Martin. V železničných uzloch som stretal kamarátov a známych, ktorí tiež končili službu a vracali sa domov, ale na nejaké veľké opíjanie sa som sa nedal nahovoriť. Domov!!! Pri Strečne som vyhodil z okna vlaku škatuľku Marsiek, odvtedy nefajčím. V Martine na peróne ma privítala vojenská hliadka, asi čakali nejakých nováčikov, aby im zaplatili pivo. Ja som sa na nich len usmial a šiel som ďalej. Pre zaujímavosť uvádzam, že za komunistov to bolo ošetrené tak, že aj keď ste odišli z kasární a mali ste oblečený civil, spadali ste ešte 48 hodín pod vojenského (nie civilného) prokurátora. A ten sa pod 10 mesiacov natvrdo nebavil. Zopár hrdinov, ktorí cestou domov vyfackali nejakého dôstojníka alebo zaútočili na vojenskú hliadku, bolo nepríjemne prekvapených, keď si za to v armáde patrične predĺžili pobyt.

Otec ma privítal dobrým jedlom a kalíškom domácej. Rozprávaniu nebolo konca- kraja. Zajtra bolo treba ísť do práce (pracoval som ako robotník v jednej martinskej faktórii), inak by ma policajti zgrajfli ako príživníka.

„Do roboty, no do čerta, je to so mnou vážne.“ pomyslel som si. Na druhý deň som nabehol za riaditeľom a poprosil som ho, aby mi dali týždeň neplateného voľna. Riaditeľ mi vyhovel a ja som išiel do Bratislavy na internát mojej vysokej školy, kde som navštívil známych, ktorí si predĺžili štúdium. Tam bola tá pravá oslava môjho návratu! Najväčšia zábava bola, že za pár týždňov po týchto udalostiach padli komunisti a chalanom, ktorí v Tachove zostali, nastal absolútny veget! Písali sme si ešte asi pol roka-rok, ja som im posielal Martiner Porter exportnú dvadsiatku a polliterky domácej, slovenské Marsky (chutili lepšie ako české, Češi zas mali lepšie Štartky), v balíku nikto to nekontroloval a nezabavil! Udialo sa tak v novembri pred tridsiatimi rokmi.

Obr. 6: Námestíčko v Tachove
Obr. 6: Námestíčko v Tachove (zdroj: (kajo))
Obr. 7: Hľadám predajňu knihy, kde som kupoval p. Hrabala, ale už je tam asi vietnamská večierka
Obr. 7: Hľadám predajňu knihy, kde som kupoval p. Hrabala, ale už je tam asi vietnamská večierka (zdroj: (kajo))
Obr. 8: Pekne zrekonštruované domy, v popredí „kašna“
Obr. 8: Pekne zrekonštruované domy, v popredí „kašna“ (zdroj: (kajo))
Obr. 9: Z okna hotelíka pozorujem vrchol rozhľadne  za Tachovom, je však príliš teplo a už sa mi nechce tam ísť.
Obr. 9: Z okna hotelíka pozorujem vrchol rozhľadne za Tachovom, je však príliš teplo a už sa mi nechce tam ísť. (zdroj: (kajo))
. 10: Najmilší pohľad na svete: Z okna vlaku na tachovského výpravcu.
. 10: Najmilší pohľad na svete: Z okna vlaku na tachovského výpravcu. (zdroj: (kajo))

V Prahe vystúpim, batožinu nechám na stanici a idem do mesta. Dávam si obvyklú trasu: Hlavná stanica, Václavák-kôň, Václavák spodná časť, prechod na nábrežie Vltavy, Karlov most. Je to tu pomaly ako v Barcelone, zástupy turistov, ale inak v pohode. Cestou nazad idem do Pravoslavného chrámu svatých Cyrila a Metoděje, kde chcem položiť kvety k pamätníku parašutistov. Celé miesto je veľmi pekne a pietne spracované, bol som aj v hrobke. S láskavým dovolením ostrahy som urobil dokonca aj pár fotiek. Počasie je veľmi pekné, ale už som unavený. Večer usadám do Regiojetu a valím domov. V hlave premietam čo všetko sa v Tachove, Prahe a aj u nás za tých tridsať rokov zmenilo. Snažím sa urobiť zo svojich spomienok nejaký sumár.

Chlapci, ktorí na vojne neboli sa ma často pýtali, či sa na vojne vyskytovali nejaké nebezpečné a život ohrozujúce stavy. Tie sa bohužiaľ vyskytovali (nazývalo sa to mimoriadna udalosť), nesúviseli ani tak s nejakým bojovým nasadením, ale s hlúposťou a nešikovnosťou nás ľudí. Veď len rok pred našim nástupom práve na našom prápore zastrelili nešťastnou náhodou pri čistení zbraní absolventa. V prípravnom kurze v Nechraniciach sme sa išli na dvoch vetrieskach sprchovať do Kadane, pričom plachtu na jednej vetrieske chytili konáre, postupne sa o to zachytili výstužné rebriny na ktorých bola natiahnutá plachta a tie rebriny spôsobili veľmi nepríjemné zranenia na hlavách mojich druhov (až po fraktúru lebky). Ja som úplnou náhodou sedel v druhej vetrieske. Niektorí týpkovia bežne mierili na človeka zbraňou a pokladali to za mimoriadne vtipné. Jednu z najnebezpečnejších situácií som ale zažil na ostrých nočných streľbách, keď sme s pojazdnou kuchyňou dostali do tesnej blízkosti terčov. To bolo veľmi nepríjemné, lebo osvetlené štvorcové okienka nadstavby kde sa varilo, mohli u vojakov asociovať terče. Tie sa vo tme na chvíľu rozsvietili a tá chvíľa mala obsluhe kanóna stačiť, aby zamieril a vypálil. Okamžite sme zhasili vnútorné svetlo aj reflektory a mazali sme z toho priestoru ako o závod. Pri cvičeniach v zime sa v divízii vyskytli úmrtia, že si niekto v utesnenom priestore (napr. OT-čka, alebo v kabíne V3S) zapálil letlampu alebo nejakú horľavú chemikáliu (napríklad brzdovku v plechovici od uhoriek), zaspal, kyslík v kabíne sa spotreboval a dotyčný sa udusil. Čo sa týka samovrážd, tieto sa samozrejme vyskytli, respektíve pokusy o ne. U nás na prápore si nejaký mladý chudák podrezal žily na záchode, podarilo sa ho zachrániť. Lekári usúdili, že to bola samovražda fingovaná, aby dostal papiere na hlavu a pustili ho z vojny, tak dostal prokurátora za sebapoškodzovanie a šiel do Sabinova. Myslím, že takýchto po Havlovej amnestii r. 1990 pustili, tak tam hádam nesedel veľmi dlho. O týchto nemilých príhodách som sa nikdy nezmieňoval ani pred otcom, ani pred ostatnou rodinou, ani pred známymi a činím tak až teraz, po tridsiatich rokoch.

V poslednom čase vo verejnom priestore občas prichádza na pretras obnovenie nejakého druhu vojenskej služby. Najmä od určitých politikov so zníženým IQ. Úprimne, neviem si to predstaviť. Neverím totiž, že by syn nejakého oligarchu, podnikateľa, primára alebo hoci aj sudcu na okresnom súde na tú vojenskú službu nastúpil. Bola by to len ďalšia živná pôda pre úplatky, nežijeme v Švajčiarsku ale na skorumpovanom Slovensku. Práve tí politici, ktorí najviac vykrikujú, aká je ZVS potrebná by vybavovali pre svoje deti výnimky ako prví. Azda by sa dala obnoviť nejaká dobrovoľná vojenská služba, napríklad pri záväzku na tri mesiace by jej úspešný absolvent získal zbrojný preukaz a oprávnenie vykonávať strážnu službu, pri záväzku na rok by si chlapci (a dievčatá) mohli urobiť vodičské oprávnenie na nákladné vozidlá (napríklad). Možno k tomuto dôjde, ak sa zasa raz zvýši nezamestnanosť. Teraz by to asi nemalo cenu.

Čo sa týka často spomínaného osamostatnenia od rodičov, ťažko sa mi k tomu vyjadriť. Keď som išiel na vojnu, žil som päť rokov na študentskom domove a po podnájmoch, pričom som posledné roky chodil domov raz za štvrťrok. Vedel som si oprať, ožehliť aj navariť. Niečo mi pobyt na vojne azda dal ako milovníkovi histórie a militárií. Sú však aj príjemnejšie spôsoby ako pozorovať OT64 v útoku alebo sedemdesiat dvojku pri jazde pod vodou.

Vcelku je môj vzťah k vojenskej službe rozporuplný. Ale ako som už napísal, bola to moja mladosť, sú to moje spomienky a bola by chyba odriekať sa ich. Ako milovník histórie som čítal veľa kníh o francúzskej Cudzineckej légii. Mnoho autorov písalo, že prakticky všetci, kto v nej slúžili, aj tí ktorí ju najviac preklínali, dokonca tiež tí, ktorí ju museli zo zdravotných dôvodov či kvôli zraneniam opustiť, vyjadrovali napriek otrasným skúsenostiam určitú zvláštnu hrdosť, že k nej patrili. A myslím že toto vystihuje aj pocity tých, čo slúžili za socializmu v bojových prvosledových útvaroch, dokonca som podobné názory badal (podfarbené určitým trpkým humorom) aj u nás, absolventov. A tým by som asi zakončil moje nie príliš veselé spomienky na ZVS.

PS. Ak by ma niekto poznal na fotke a chcel mi napísať, hoďte mi to na meil alebo sem do diskusie. Mám zmenené priezvisko a to len z toho dôvodu, že žiadam o víza do rozličných krajín, ktoré sú navzájom antagonistické, to jest, keď navštívite jednu (a napíšete o tom do blogu), do druhej vás už nepustia. A tieto krajiny si kontrolujú uchádzača už aj na internete. To je jediný dôvod. Ak niekto uvidí fotku, hádam si spomenie. Každá správa (aj kritická) poteší. 

PPS. Po návrate zo základnej vojenskej služby nastali u mňa napriek eufórii zo zmeny režimu roky plné sklamania a nesplnených nádejí. Prudký pád strojárskej výroby v mojom meste Martine znamenal vysokú nezamestnanosť, predovšetkým u strojárskych inžinierov a strojárskych technikov všeobecne. A ja som od pätnástich študoval strojárinu. Navyše som si na Strojárskej fakulte SVŠT vybral pomerne exkluzívny odbor – Stroje a zariadenia pre chemickú potravinársku a spotrebnú výrobu (niečo ako keď idete okolo Slovnaftu alebo Schwechatu). Chcel som ísť pracovať niekde do Iraku alebo Kuvajtu, to som si vysníval za komunistov, bola to jedna z mála možností, ako oficiálne vypadnúť von a zarobiť nejaké slušnejšie peniaze. To zas zarazila vojna v zálive (Púštna búrka). Pretĺkal som sa teda ako robotník u nás aj v zahraničí (veď nič proti, len načo som k tomu potreboval 5 rokov drviť integrály, votknuté nosníky a škrupinové konštrukcie) a napokon som sa pozrel aj do zahraničia a na Blízky východ. Niečo som už popísal a o tom zvyšku niekedy inokedy.

Karol Turza

Karol Turza

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Ako väčšina ľudí sa rád vraciam na miesta svojej mladosti. Napríklad tam, kde som študoval, slúžil základnú vojenskú službu alebo pracoval. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu