reklama

Spomienky na základnú vojenskú službu slobodníka absolventa vo VÚ 4447 Tachov, 1988-89 1.

Kto v Tachove narukoval, toho p. Boh nemiloval. Tachov, Stříbro, Janovice, tři pr....e v republice (vojenská ľudová slovesnosť).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (112)

Ako som už spomínal, rád navštevujem rozličné miesta, kde som zamlada pôsobil. K takýmto miestam patrí neodmysliteľne vojenská služba, alebo ako sa vtedy hovorilo, základná, či prezenčná vojenská služba. Čo tak ísť sa podívať do Tachova, kde som pôsobil ako slobodník absolvent v rokoch 1988-89? Okolo Tachova (cez Rozvadov) som išiel viackrát, identifikoval som aj to parkovisko pred hraničným prechodom, kde som vymenil odznak Vzorný vojín s tureckým kamionistom za škatuľku Marlboriek. Do mesta a ku kasárňam som sa však nedostal. Nebolo by zlé urobiť si výlet aj priamo do Tachova, povedal som si jedného dňa, sadol za počítač a zajednal ubytovanie a lístky na vlak (chcel som absolvovať cestu vlakom, ako kedysi).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Popisy cesty, Tachova a okolia prekladám spomienkami na prezenčnú vojenskú službu pričom tieto spomienky tvoria dosť podstatnú časť. Aby som ich odlíšil, píšem ich kurzívou. Mená dôstojníkov VÚ 4447 píšem vybodkovane, zistil som totiž, že niektorí potomkovia týchto pánov vypisujú na armádne fóra (ČSLA, Vojáci sobě, atď.) a žiadajú adminov o vymazanie príspevkov, kde sa nehovorí o ich predkoch príliš lichotivo. To však nie je podstatné. Tí, ktorí v Tachove slúžili, vedia o kom je reč. Ospravedlňujem sa, ale vynechávam všetky obvyklé vojenské fóry o streľbe tankom za roh, o percentách vysoko oktánového a nízko oktánového benzínu a o bandaske, ktorá sa neplní až po vrch, o koňovi, ktorý je čierny, ak má čiernu srsť a čiernu hrivu (príručka ťažkého delostrelectva 1928) etc.. Ak moji nadriadení niečo neznášali, tak to bolo švejkovanie a veľa veselého som počas toho roka nezažil. Ale bola to moja mladosť a zriecť sa jej by bola chyba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V jednu peknú, teplú noc koncom augusta 2019 (to jest tridsať rokov po nižšie spomenutých udalostiach) som sa krátko po polnoci nalodil vo Vrútkach na vlak Regiojetu, kde som si zakúpil ležadlo, aby som ráno nevystúpil v Prahe totálne dolámaný. Keď som sa natiahol na lehátko, nevdojak som si spomenul na cesty vlakom na študentský domov i do kasární za „socíku“. Najmä do Prahy to bolo „výživné“, cestoval som spravidla na chodbičke (rýchliky boli obvykle plné už v Kysaku, či Spišskej Novej Vsi, o nejakej miestenke či dokonca lehátku mohol človek iba snívať – hoci som si to bol ochotný priplatiť zo svojho), vlaky boli plné opitých týždňovkárov a vojakov. S tým sa dnešné cestovanie Regiojetom fakt nedá porovnať. Natiahnutý na lôžku zatvorím oči a počúvam klepot kolies. Prenáša ma to do minulosti, na pomedzí bdelosti a sna sa mi zjavujú dávne tváre priateľov, ktoré som nevidel tridsať rokov, sníva sa mi, že cestujeme spolu, sme zas mladí a veselí, v Ostrave už bežíme na perón, kupujeme basu piva a vodku, v uličke popíjame, hráme na gitary a robíme gavalierske ponuky chichotavým dievčatám, ktoré sa premávajú sem a tam po vlaku. Hoci ma občasné precitnutie zo sna privedie do reality vlakového kupé 21. storočia, nebránim sa sneniu, veď spomienky sú jedným z dôvodov prečo meriam cestu na opačný koniec bývalej federácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvý kontakt so službou vlasti som mal ako väčšina vysokoškolákov na Vojenskej katedre Slovenskej vysokej školy technickej – Strojárskej fakulty. Bol som zaradený na funkciu veliteľa tankovej čaty (čo som vzhľadom na moju výšku 1,90m pokladal za celkom vtipné), vojenskú prípravu som absolvoval na Vojenskej katedre ktorá sídlila v žltých barakoch pod Mostom hrdinov Dukly (teraz Diaľničný most) a záverečné vojenské sústredenie vo VVP (vojenský výcvikový priestor) Valaškovce. Nechcem sa o tom rozpisovať, bolo by to na niekoľko samostatných dielov. Mnohým generáciám strojárskych inžinierov zostáva v pamäti podplukovník Capko, či major Tóth. Katedru som ako-tak ukončil (na opravný termín) a absolvoval som aj Slovenskú vysokú školu technickú. Pokladám to za potrebné zdôrazniť, lebo ročná absolventská vojna bola oproti dvojročnej skutočne výhodná (jeden z dôvodov, prečo som na škole päť rokov blbol s parciálno-diferenciálnymi rovnicami). V prvom zamestnaní som očakával povolávací rozkaz, v podstate som si to chcel odkrútiť čo najskôr a mať s celou vojnou svätý pokoj – potom už človeku nič nezväzuje ruky a je voľný. Keď som otváral obálku a uvidel miesto, kde som mal narukovať, srdce sa mi rozbúchalo. „No do čerta, Terezín, už mi chýba len nejaký dobytčák na cestu tam!“ pomyslel som si znechutene. Ale čo sa dalo robiť. Zbalil som si zopár drobností na cestu (však armáda sa o moje potreby postará), cvičebnicu nemeckej konverzácie, modlitebnú knižku od starej mamy (veď Boh je všade, aj medzi vojakmi, kládla mi stará mať na srdce), rozlúčil sa s otcom a šiel na vlak. Pokiaľ si pamätám, cestoval som cez Prahu a severné Čechy, ktoré na mňa zapôsobili svojou neprívetivosťou industriálneho prostredia. Niečo tak odpudivého ako tieto miesta som už dávno nevidel. Krajina bez Boha, nazval Severné Čechy akýsi český povojnový spisovateľ a chtiac – nechtiac som s ním súhlasil. Keď som dorazil do Terezína, bol som v onemení. Hoci som bol z posádkového mesta Martina, kde boli vždy minimálne 2-3 vojenské útvary a jeden čas dokonca Vysoká vojenská veliteľsko technická škola, Terezín mi vyrazil dych. Celé mesto bolo v podstate jedny obrovské kasárne! Jediná poriadna reštaurácia, kde som si dal posledný vyprážaný rezeň a pivo bola zároveň dôstojnícky klub. Prešiel som asi päť vojenských útvarov, kým som našiel ten môj, zahlásil sa na bráne a vošiel dnu. Šiel som tam už ostrihaný prakticky dohola a preto som nemusel absolvovať ponižujúci rituál strihania, na ktorý spomína mnoho regrútov. Nastrčil som ruky pred seba a na tie mi služba navešala vojenské handry, čo sa nezmestilo na ruky, šlo do spacáku. Civilné veci mi poslali v papierovom vreci domov. Hneď z Terezína ma odvelili do Nechraníc, čo ma potešilo. Obec bola pod vodnou nádržou, boli tam nejaké drevené baraky po jej staviteľoch a my sme tam mali akýsi quasi zdokonaľovací kurz (v podstate sme všetko vedeli z katedry, tak to nebolo až také horúce). Uplynul mesiac, dali nám podpísať vojenskú prísahu (bez akéhokoľvek slávnostného rituálu, ako u normálnych záklaďákov) a mali sme sa rozptýliť po útvaroch. Mne vyklepali do rozkazu Plzeň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Hurá Plzeň, dobré pivo a pekné dievčatá!“ pomyslel som si optimisticky a vydal sa aj s niektorými mojimi druhmi na cestu. Malo to však háčik. V Plzni na veliteľstve divízie si z nás nechali dvoch (asi najaktívnejších zväzákov) a nám ostatným napísali do rozkazu Tachov. To mi už také veselé neprišlo. Tachov mal zlú povesť. Tachov, Stříbro, Planá, pr...el zakopaná, veršovali vojačkovia. Už v motoráčiku do Tachova celé okolie stmavlo (samí Apache).

„No, idem do peknej diery!“ pomyslel som si vystúpiac z motoráku a idúc do kasární. Zahlásil som sa na bráne a odovzdal papiere, po čom ma dozorný útvaru prekvapivo poslal na večeru. Nechápal som, ale šiel som. Vošiel som do kuchyne, zabúchal na výdajné okienko a v otvore sa objavila nejaká bezzubá, cigánska hlava. „Šššeš šháj?“ opýtala sa ma tá hlava šušlavo. Pochopil som, že sa ma pýta, či chcem čaj. Bez slova som mu podal ešus, More mi ho nabral plný čaju a opýtal sa ma svojou charakteristickou „mluvou“, či chcem aj večeru. Pri pohľade na rizoto som to neriskoval, zobral som si len pár krajcov suchého chleba. Až vtedy som pochopil, v akej diere som sa vlastne ocitol. Bol som pridelený na 2. mspr. (motostreledký prápor) ako veliteľ ČTZ (čaty tylového zabezpečenia). Takže našťastie nie tankista!!! Aspoň trocha mi odľahlo. Zložil som si veci na absíkárni (miestnosť veliteľov čiat - absolventov) a skúšal zaspať. Zajtra ma predstavia mojej čate. Všetko doposiaľ (vojenská katedra, záverečné sústredenie i zdokonaľovací kurz) bola hračka, od zajtra mi začína vojna!

Pred Pardubicami precitnem na to, ako mi pôvabná stewardka ponúka kávu. Bože, čo by som dal za takýto servis pred tridsiatimi rokmi! S vďakou prijímam a pozerám z okna. Veď v Prahe som za posledných tridsať rokov vlakom nebol ani raz (vždy autom, často služobným). Už sa blížime k Prahe. Pamätám sa, že špeciálne pred Prahou traťová údržba zásadne nestrihala vetvy stromov povedľa trate. Raz som sa tak po miernej intoxikácii alkoholom vyklonil z polosklápacieho okna, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu a vetvy ma tak prefackali, že som naskutku vytriezvel (v Prahe musel človek pôsobiť móresne, chodili tam kontroly, tzv. lietačky). Na Hlavné nádražie do Prahy prídeme pred šiestou ráno, rýchlo sa zorientujem a kupujem si lístok a miestenku na Západní expres do Planej u Mariánských Lázní, ktorý odchádza o trištvrte hodinu. Pohodlne sa usadím a vychutnávam si cestu. Je pekné ráno neskorého leta, ktoré v Západných Čechách už asi pomaly prechádza do babieho leta. Za Plzňou (Křimicami) už začína krajina byť typickejšia pre pohraničie, redšie osídlená, trať vedie vedľa rieky ponad romantické rokliny a strže. A už sme v Planej, vystupujem a prestupujem do malého motoráčika, ktorý zrejme pamätá ešte moje mladé časy. Z okna pozorujem pekne obrobené polia a poľovnícke posedy. Vláčik-motoráčik pristáva v Tachove. Stanička sa veľmi nezmenila, šliapem dole mestom, ubytujem sa v hotelíku pri športovom areáli a vyrážam hore kopcom k „mojim“ kasárňam.

Obr. 1: Na železničnej stanici v Tachove sa veľa nezmenilo...
Obr. 1: Na železničnej stanici v Tachove sa veľa nezmenilo... (zdroj: kajo)
Obr. 2: Do každého správneho českého posádkového mesta jazdil takýto motoráčik.
Obr. 2: Do každého správneho českého posádkového mesta jazdil takýto motoráčik. (zdroj: kajo)

Ako vo väčšine armád, tešilo sa aj v ČSĽA najväčšej prestíži letectvo. Absolventi socialistického Top Gunu boli skutoční supermani. Myslím to bez akejkoľvek irónie. Mám suseda, o desať rokov mladšieho chlapca, ktorý absolvoval školu v Košiciach, odkrútil si záväzok a až do vytunelovania ČSA tam lietal na civilných lietadlách. Ale ani pomocný personál nemohol byť nejaká zberba. Pán Ladislav, ktorý sa nezištne staral o moju Favoritku a začínal ako letecký mechanik, spomínal na obrovskú precíznosť a poctivosť ich práce. V prípade, že by mu do motora spadla len maličká podložka a okamžite by ju nenašiel, šiel by na dva týždne do basy a celý motor by sa musel rozobrať od základu. Povoľovanie matice „ruským kľúčom“ (to jest kladivom), také obľúbené u tankistov alebo šoférov bolo tak isto tvrdo trestané. A napokon ani príslovečný oplan, kuchár nemohol byť len tak hocikto. Pilot si musí dávať pozor na váhu, nemá jesť nič čo spôsobuje plynatosť a jeho strava je v porovnaní s jeho pechotnými bratmi vyberaná.

Veľké nároky sa kládli tiež na vojská pohraničnej stráže. Tí chlapci to mali fakt náročné, mali pokiaľ viem 3 mesačný prijímač (veľmi tvrdý) a potom ostré nasadenie na hraniciach. Vojská pohraničnej stráže spadali v určitých obdobiach pod Ministerstvo vnútra, čo bol efektný komunistický spôsob ako obabrať počty vojsk pri dodržiavaní medzinárodných dohôd o odzbrojovaní. Samozrejme nikto z adeptov pohraničnej stráže nesmel mať príbuzného v zahraničí, nesmel byť trestaný a musel byť prinajmenšom politicky prísne neutrálny. Veď tí chlapci slúžili na čiare!

Veľmi dobrí vojaci museli byť aj v Hradnej stráži (bola v Prahe i Bratislave). Píšem to ako kuriozitku, lebo tam slúžil môj dobrý kamarát Michal a ja som ho v Bratislave v kasárňach na Nivách často navštevoval. Okrem toho, že museli byť fyzicky zdatní (celé hodiny stáli na stráži vystretí ako struny), museli to byť aj reprezentatívni ľudia. Veď vítali zahraničné návštevy!

Veľkú technickú zdatnosť vyžadovala aj služba u raketových vojsk, vzdušného prieskumu a rádiolokátorov (častá záležitosť našich kolegov z elektrotechnických škôl). Tí museli byť tiež veľmi múdri a inteligentní, i keď možno nemuseli byť tak fyzicky vybavení ako Hradná stráž. Viete si predstaviť, že by za pult rádiolokátora posadili nejakého Ernö Sarközyho, tri krát súdne trestaného, ktorý má cez služobné papiere červeným perom napísanú poznámku: Neovláda služobnú reč?

Tvrdé výberové kritériá boli u výsadkárov, prieskumníkov, chemikov.

A kam s tými ostatnými? S Rómami, kriminálnikmi, politicky nespoľahlivými, slabozrakými, plochonohými, mierne debilnými, analfabetmi, atď. atp.? Na to boli predsa prvosledové útvary, ako ten, VÚ 4447 Tachov! Tam išiel celý ten Kanonenfutter (potrava pre delá) alebo to, čo v ČA volali štrafbaty (trestné prápory, batalióny). Keď som stál v to sychravé novembrové ráno roku 1988 na „buzeráku“ v Tachove a videl som v drobnom daždi tú „sešlost“ okolo seba, optimizmu mi to nepridalo. Rómovia z juhu a východu Slovenska, Maďari ktorí nevedeli po slovensky, Šaleňáci (na niektorých tá prezývka fakt sedela), Ostraváci, ktorým sa nechcelo fárať a išli si (podľa ich vlastných slov) oddýchnuť na dva roky na vojnu, Pražáci, Severočeši. Nie že by som proti uvedeným skupinám obyvateľstva bývalej CSSR niečo mal, ale tráviť s nimi celý rok sa mi fakt nechcelo. A potom do Tachova išli proste smoliari, ľudia bez známostí na patričných miestach, alebo chalani, ktorí sa odmietali niekomu pchať do zadku, aby si vybavili umiestnenie v nejakej atraktívnejšej alebo príjemnejšej časti republiky. Sem azda môžem zaradiť aj seba. Pêle-mêle ľudí, osudov, príbehov, skutočných i vymyslených. Zakrátko som mal to potešenie spoznať veliteľa pluku majora Klem....a (Slizoun, Kraken), veliteľa môjho 2. motostreleckého práporu majora Har....a, kdesi od Považskej Bystrice (Fuko – fúzatý k...t), môjho priameho nadriadeného Zdeňka C...a (Zdeňek skákavej) a ďalších veliteľov, i mojich druhov - absíkov s ktorými som býval na absíkárni a tiež práporného zväzáka Jindru, ktorý býval s nami. Neskôr k nám pribudol vysoký, vážny chlapec Broňa, študoval zahraničný obchod v Moskve a frčky dostal po trojmesačnom základnom výcviku. Zaujímavo a pútavo hovoril o štúdiách v Moskve a v náznakoch aj o dosť ťažkých hospodárskych pomerov vo vtedajšom Sojuze. Napokon sme sa celkom zžili a tvorili sme harmonický kolektív. Čo sa týka „mojich“ vojakov, či už šoférov, kuchárov, alebo zdravotníkov, boli 100% v pohode. Fakt, také šoférske schopnosti by som chcel mať! Niekedy, keď sme jazdili po Doupove (k tomu sa ešte vrátim), držal som radšej ruku na kľučke dverí, aby som stihol vyskočiť, ak by sa auto prevrhlo- do takých terénov si trúfali. Moji chlapci boli tiež veľmi normálni a vcelku dobre som s nimi vychádzal. Predsa len, šoféri vozili na V3S- kach vojakov a mali tiež predpísané nejaké psychotesty. Nie všetci absolventi mali také šťastie na podriadených ako ja...Neskôr, pri odchode do civilu som mojim šoférom obstarával rozličné potvrdenia o praxi, o počte najazdených kilometrov a tiež o rozličných technických školeniach, takže predpokladám, že toto delikátne zamestnanie vykonávali aj v civile. 

Od železničnej stanice vystúpam smerom ku kasárňam a už vidím charakteristickú hlásku, ktorá ako prvá privítala tých, čo smerovali do VÚ4447. Prechádzam okolo budovy slobodárne pre vojakov z povolania, ktorú práve zatepľujú. Prichádzam k budove štábu, kde sídlil hrozný veliteľ pluku a kde spravidla nikto nechodil rád. Budova je pekne zateplená a sídli tu, ako i v 1. a 2. motostreleckom prápore Polícia ČR. Prichádzam k „môjmu“ 2. mspr.

Je pekne udržiavaný, pribudol vchod pre telesne postihnutých. V ústrety mi vyšiel starší pán (vrátnik) a hneď sa ma opýtal, či som tu slúžil. Nadviazali sme srdečný rozhovor. Hovoril mi, ako sa rodila rekonštrukcia objektu. Pokeciame a pokračujem ďalej do parku. Prechádzam okolo 3.mspr a tankového práporu a idem do parku. Vidím strechy s prútovými sústavami, ktoré tu sú ešte zo starých čias. Pamätám sa, ako som ako mladý inžinier, cepovaný prednáškami zo statiky, vyrátal počas služby dozorného v parku túto prútovú sústavu pomocou Cremonovho diagramu a vyšlo mi, že by vydržala aj storočný sneh kombinovaný s ľahším zemetrasením (armáda fakt nešetrila). Na múroch parku identifikujem staré nápisy, vyzývajúce k bdelosti a ostražitosti. Identifikujem garáže, kde som mal „vejtřasky“.

Prakticky všade sú drobné firmičky, alebo živnostníci. Takto to treba robiť! Na cvičáku, kde sme mali opičiu dráhu, je asi niečo, ako kynologické cvičisko. Na ceste nazad ešte raz prejdem celý pluk „cikcakom“ a návštevu „môjho“ pluku zavŕšim hotdogom a colou na benzínovej pumpe, ktorá vyrástla v priestoroch bývalého „buzeráku“. 

Obr. 3: Budova štábu
Obr. 3: Budova štábu (zdroj: kajo)
Obr. 4: 1. motostrelecký prápor
Obr. 4: 1. motostrelecký prápor (zdroj: kajo)
Obr. 5: 2. (môj) motostrelecký prápor
Obr. 5: 2. (môj) motostrelecký prápor (zdroj: kajo)
Obr. 6: Kuchynský blok, kde sme sa chodili za spevu bojových piesní stravovať
Obr. 6: Kuchynský blok, kde sme sa chodili za spevu bojových piesní stravovať (zdroj: kajo)
Obr. 7: 3. motostrelecký prápor
Obr. 7: 3. motostrelecký prápor (zdroj: kajo)
Obr. 8: Tankový prápor („hadičárna“)
Obr. 8: Tankový prápor („hadičárna“) (zdroj: kajo)

Prvotné spomienky nemám na nejakú konkrétnu udalosť, ale na opakujúci sa rituál budíčkov, ranných nástupov, presunov, prác v parku, obedných nástupov, presunov na obed, poobedného zamestnania pri vétrieskach a večerných nástupov až do odpadnutia a otupenia. Najťažšie boli prvé mesiace, kým som si zvykol, boli to mesiace jesenné a zimné, keď bola vo vozovom parku zima na ruky, bola zavčasu tma, velitelia boli na prápore a strpčovali nám podľa možnosti život. Ako veliteľ ČTZ som mal na starosti pojazdnú kuchyňu nášho práporu – vetriesku (vejtřasku, vejtru) s prívesom na transport vody – lejtu. S tou sme varili mimo pluku - na cvičeniach, na pluku sme sa stravovali v kuchyni (strava bola fakt otrasná, napriek pokusom zlepšiť to). Zakrátko som sa zúčastnil aj prvých práporných strelieb (do konca nasadenia som sa ich zúčastnil veľa krát). Bola to určitá zmena v jednotvárnom kasárenskom živote, deň predtým sme nabrali v sklade zásoby podľa rozpisu, do lejty sme načapovali vodu a šli. Vydávali sme všetko od raňajok cez obed po večeru vrátane prídavkov. Najedol som sa aj do zásoby (robili sme vyprážaný syr), malo to len tú nevýhodu, že sme museli vyraziť z kasární už o 3- tej ráno, aby sme mali na šiestu prichystané raňajky. Ráno bola zima ako v psinci, vetrieska sa štartovala tak, že sa jej dali „prečítať noviny“ (zhodil sa filter vzduchu, Obrana lidu (noviny) sa ponorila do nafty a zapálená sa strčila do filtra, motor tak nasal horúci vzduch a kašľavo naskočil. Vstávať zavčasu ráno nebolo bohvie čo, ale aspoň človek vypadol z kasární niekam do prírody.

Inak v Tachove nebolo príliš čo pozerať. Mesto bolo neatraktívne (veď som študoval vo slávnom veľkomeste Bratislave, poznal som Prahu i Brno), často navštevované krčmy boli Český les (Česák) a hlavne Sklípek. Ja som bol na vychádzke za celý rok „všeho všudy“ tak 2 x. Čo by som v Tachove aj robil? Vyprážaných rezňov som si mohol urobiť, koľko som chcel (suroviny mi dali moji kuchári, varič som mal na izbe) a tak som si občas dal kúpiť mojim šoférom polliterku borovičky a vypil som ju s mojimi druhmi, alebo ak títo neboli poruke, tak sám, najčastejšie v parku, s výhľadom do Bavorska (i tak sa dalo zabudnúť na biedu sveta, človek si kúpil nejaký komunistický pseudoalkohol a unikol pomocou neho do pseudoreality, aspoň na pár hodín). 

Jediné čo som chcel, bol pozrieť sa domov. Alebo ešte lepšie do Bratislavy za veselým študentským životom. Ujo Vilo, mamin brat, bol podplukovníkom na OVS (Okresnej vojenskej správe) v Topoľčanoch. Nakvokal som ho, aby mi poslal doklad s pečiatkou Vojenskej správy, že chcem podpísať záväzok v Topoľčanoch v kasárňach, aby som mohol navštíviť jeho i tetu (samozrejme, bola to fiktívna zámienka). Keďže som sa o techniku staral a nebol som si vedomý nejakého veľkého deliktu, nabehol som za svojim veliteľom Zdeňkom. Nasledovný dialóg uvádzam v pôvodnom znení:

„Súdruh kapitán, slobodník absolvent Turza, dovoľte mi prehovoriť!“

„Mluvte!“

„Súdruh kapitán, chcel by som sa podívať domov.“

„Já taky!“- odvetil veliteľ.

„Súdruh kapitán, po absolvovaní základnej vojenskej služby chcem nastúpiť do kasární do Topoľčian, chcú tam mať so mnou pohovor.“ zaklamal som a predložil „bumášku“ z OVS. 

To nemohol ignorovať.

Zobral ma k služobným postupom k veliteľovi pluku, hroznému Slizounovi-Krakenovi.

„Súdruh podplukovník chcel by som sa podívať domov!“

„Nemáte nárok!“

„Po skončení ZVS chcem zostať v radoch našej armády v Topoľčanoch, chcem slúžiť mojej socialistickej vlasti!“- zrúkol som.

„To je chvályhodné!“

„Takže mi môžete dať VOP (voľno k opusteniu posádky) súdruh podplukovník?“ pýtam sa s nádejou v hlase.

„V žádněm případě!“ odpovedá Slizoun.

Napokon, na veľké prosenie a na osobný príhovor môjho veliteľa Zdeňka C. mi dal veliteľ pluku 3 slovom tri dni opustenia posádky, vrátane cesty. V deň odchodu sme museli absolvovať poučenie u dozorného (dévéťáka), ten sa neponáhľal (ako vždy) a poučenie predniesol 10 minút pred odchodom motoráčika do Planej. Takže tí, čo sme chceli stihnúť vlak, sme bežali cez Tachov ako skupina bláznov. Našťastie výpravca mal pre nás pochopenie, vlak mierne pozdržal a v Planej sme stíhali prípoj do Prahy (vrátane nákupu alkoholu). Z Planej do Prahy, z Prahy nočákom do Bratislavy, odtiaľ vlakom do Piešťan a autobusom do Topoľčian. Teta ma privítala vo dverách, nakŕmila a oprala, jednu noc som sa vyspal ako človek a ráno som išiel nazad, aby som sa zmestil do limitu návratu. Keďže mi vojenské handry ani nestihli vyschnúť, dala mi armádne veci od uja. Naši velitelia robili s voľnom k opusteniu posádky také drahoty, ako by to dávali zo svojho. Viackrát som sa o opušťák nepokúšal. Domov som išiel až na dovolenku.

Keď som spomínal veliteľa pluku Slizouna-Krakena, tak ten mal zvláštnu črtu. Popri jeho základnej vojenskej tvrdosti (ako bývalý tankista navyše nemal rád nás bigošov a hlavne nenávidel absolventov), bol naklonený počítačom. Asistenta mu pri tom robil jeden šikovný absolvent Branislav z Košíc, ktorý aj písal knižky o počítačoch a vystupoval ako popularizátor v televízii, tento prevádzkoval na štábe nejaké ZX – Spektrum, či Atari. Bolo treba zohnať diskety do počítača, aby si mohol veliteľ brať údaje o pluku so sebou na divíziu. Disketka vtedy stála nejakých 80-100 KČS, v závislosti od veľkosti, ale človek ju musel kúpiť v Tuzexe, cez bony-tuzexové poukážky. To však bol zásadný problém, pluk by musel žiadať o devízový prísľub, načierno (cez vekslákov) nadobudnuté devízové prostriedky nebolo možné vyúčtovať. Diskety sa hádam v celom Československu dali voľne kúpiť len v JZD Slušovice. Malo to však háčik. Spolu s disketou bolo treba kúpiť program na dojivosť kráv, skladovanie siláže, či inú „ptákovinu“. Tým cena diskety stúpla na cca. 2000,-KČS. Milý Branislav, nelenivý, si vybavil služobnú cestu do Slušovíc a na pokyn veliteľa kúpil dve diskety (z ktorých potom zmazal program na využitie senáže pri studenom odchove teliat) za „pouhopouhých“ 4000,- KČS (môj nástupný mesačný plat ako vysokoškoláka bol 1600,- KČS). Takže tak to bolo s tými Slušovicami. Vždy sa dobre zabavím, keď teraz pozerám programy, akí sa tam za socializmu vyskytli podnikateľskí géniovia.

Obr. 9: Poľná kuchyňa v akcii. Autor spomienok, už v rangu čatára tretí zľava.
Obr. 9: Poľná kuchyňa v akcii. Autor spomienok, už v rangu čatára tretí zľava. (zdroj: kajo)
Obr. 10: Pôvodné strechy v parku techniky dodnes slúžia svojmu účelu
Obr. 10: Pôvodné strechy v parku techniky dodnes slúžia svojmu účelu (zdroj: kajo)
Obr. 11: Pôvodné nápisy na plote parku.
Obr. 11: Pôvodné nápisy na plote parku. (zdroj: kajo)
Obr. 12: Strážna brána, odkiaľ som pred tridsiatimi rokmi vyrazil na cestu domov.
Obr. 12: Strážna brána, odkiaľ som pred tridsiatimi rokmi vyrazil na cestu domov. (zdroj: kajo)

Pomaly sa blížili Vianoce. Prvé Vianoce mimo domova. Okrem toho sa plukom šírilo, že náš prápor sa má rekonštruovať pre nováčikov, „zgruntu“, ako sa hovorí. Vianoce prebehli pokojne až na ustavičné nástupy. Vianoce a iné sviatky sú totiž obdobím, keď je na útvare najviac problémov. Ale až na bežnú buzeráciu všetko bolo v pohode. Po Novom roku nás dal veliteľ práporu nastúpiť a zavelil nám, že máme vypratať prápor, ktorý sa bude rekonštruovať pre nástup nováčikov s aprílovým termínom, že si máme postaviť za kasárňami stany a koho zajtra nachytá na prápore, pôjde na 14 dní do basy (my poddôstojníci na 7). Prijal som to stoicky, od výkonného práporčíka sme nafasovali stan a postavili sme ho pri jedálenskom bloku. Bolo to síce neďaleko smetiska, ale v blízkosti bol aspoň hydrant. Stan sme si zateplili filcovými vložkami, spodky stanu sme obhádzali zeminou (aby nepodfukovalo) a kúrili sme v malej piecke v strede. Na kúrenie sme chystali drevo, od uhlia bol človek ráno celý špinavý. Rád som chystal drevo, pripomínalo mi to pobyt u starých rodičov na dedine a človek robil aspoň niečo užitočné. V stane bolo napokon celkom dobre a teplo (nelozili tam za nami dôstojníci), až na tú hygienu. Vôbec tá hygiena pre mladých chalanov, to by bola debata na dlhšie. Na prápore tiekla iba studená voda, tak sme mali na jednom mieste odpílené kúrenie a sprchovali sme sa chemicky upravenou vodou z vykurovacieho systému (jeden technicky zdatný vojak navaril na kúrenie prípojku na sprchovaciu ružicu). Alebo sme ukradli v jedálni štyri nožíky, ulomili čepele, medzi čepele sme vložili zápalky, spojili niťou, napojili elektrikársku šnúru a pripojili do zástrčky (tzv. bigoš ohrievač). Ja som mal takýto ohrievač aj lavór, v ktorom som si ohrieval vodu. Aj tieto možnosti v stane odpadli. Zima v tomto kraji je fakt tvrdá, myslel som si že ako obyvateľ klimaticky drsného Turca o zime niečo viem, ale v Tachove bola zima taká slizká, nepríjemná, nie ostrá a rezavá ako u nás na horách. V stane som býval napokon celý január, február, marec a na prápor sme sa smeli vrátiť až prvého apríla. Keď som sa vrátil do našej absíkárne, skoro som plakal od dojatia. Odvtedy keď mi nejakí známi navrhli stanovačku, s poďakovaním som odmietol. Odstanované som mal na pol života napred.

Blížil sa termín veľkého divízneho cvičenia na Doupove.

Aké boli cvičenia na Doupove? Akí boli sovietski vojaci, ktorí boli u nás nasadení? Ako som na vojne vychádzal s etnickými menšinami? Napíšem nabudúce!

Karol Turza

Karol Turza

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Ako väčšina ľudí sa rád vraciam na miesta svojej mladosti. Napríklad tam, kde som študoval, slúžil základnú vojenskú službu alebo pracoval. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu